Po prázdninach sme sa dohodli s Imriškom Pudmarčíkom, že budeme spolu drať jednu lavicu. Bol to veľmi dobrý kamarát. Dodnes viem započuť jeho hlas a jeho zvláštne, akoby zdvojene vyslovené "l", ktoré obzvlášť pekne zaznelo v slove "jabllčko"...
Ale prišli ďalšie prázdniny a Imriško ochorel na zápal mozgových blán. Choroba bola vtedy nevyliečiteľná. Stratil som už druhého spolužiaka, s ktorým som rok presedel v spoločnej školskej lavici...
Ani si nepamätám s kým som sedel v lavici v tretej triede. Pred koncom školského roka ma v jeden slnečný deň rozbolela hlava, aj od žalúdka mi bolo zle. Mama s bratom ma odšikovali do trnavskej nemocnice. Punkcie do chrbtovej miechy potvrdili, že mám zápal mozgových blán. Vedel som o tom a vedel som, že na túto chorobu zomrel pred rokom môj spolužiak Imriško. Vedel som, že choroba je nevyliečiteľná a že nemôžem očakávať nič iné, len smrť. Zmieril som sa s touto skutočnosťou, ale pred mamou som o tom nehovoril, nechcel som jej robiť starosti. Nebál som sa smrti. Veril som v Boha a veril som vo svoju čistú dušu. S absolútnym pokojom som čakal na koniec pozemského života a tešil som sa na krásu posmrtného života. Ako som sa neskôr dozvedel, aj moji spolužiaci boli zmierení s tým, že ma živého medzi sebou už neuvidia. Dievčatá boli dohodnuté, ako budú stáť pri mojej rakve...
V ten deň, keď ma priviezli do trnavskej nemocnice, dostala nemocnica prvú zásielku streptomycínu, nového lieku zo Spojených štátov amerických. Lekári mi hneď naordinovali injekcie, dostával som ich každé dve hodiny, vo dne v noci. Po mne do nemocničnej izby prišiel odo mňa mladší chlapec, súkromný pacient pána primára, tiež chorý na zápal mozgových blán. On bol na tom lepšie: behal, bol ako živé striebro. Ja, keď som sa chcel v noci napiť vody a zliezol som z postele, poskladal som sa ako "cólštok". Nohy som mal úplne bezvládne. On mi potom podával, ak bolo niečo treba.
Nohy i ruky som mal dopichané, sestrička, keď ma v noci budila, súcitne sa ma pýtala, kde si myslím, že som menej dopichaný, kde by mi mohla ďalšiu injekciu dať. Vtedy však lekári nemali s dávkovaním žiadne skúsenosti. Jednej noci som nemohol spať, strašne mi pískalo v pravom uchu. Keď sa ráno pískanie skončilo, zistil som, že na pravé ucho nepočujem. Ani ma to netrápilo, veď som "vedel", k čomu spejem. Boli vtedy prípady, že pacienti oslepli, ochrnuli, ja som iba ohluchol na jedno ucho...
Lekári však čoskoro zistili, že môj stav sa zlepšuje. Bolo to radostné konštatovanie. Pomaly som začal aj chodiť. Môj mladší spolupacient sa veľmi o mňa staral. Za ním chodil každé ráno a večer otec, vždy, keď išiel do práce a z práce. Trošku sa spolu porozprávali, postískali a obaja sa tešili, že sa skoro opäť uvidia. V jedno ráno, keď sa zberal otec na odchod, začal ho chlapec prosiť, aby neodchádzal. Bol akýsi nesvoj. Otec sa snažil rozptýliť jeho smutnú náladu, sľuboval, že sa cestou z práce určite zastaví, že mu niečo prinesie. Chlapec však nechcel pustiť jeho ruku, pridŕžal si svojho otca, no otec už musel odísť. Bral sa ku dverám, možno mu chlapcova nástojčivosť bola aj nepríjemná. Vo dverách došlo k menšiemu súboju, chlapec nechcel otca pustiť, tak ho otec trochu násilím vtlačil do miestnosti a z chodby pridržal dvere, o ktoré sa s chlapcom chvíľu naťahovali. Nakoniec sa chlapec vzdal. Smutný sa oprel o dvere a otec zatiaľ zrejme odišiel. No možno nebol ešte vonku z budovy, keď zrazu chlapec zreval, rozbehol sa od dverí proti stene a hlavou a celým telom v plnej rýchlosti do nej narazil. Privolané sestričky a lekári horko ťažko ho udržali, kým natiahli na jeho posteľ ochrannú sieť a nevložili ho do nej. Strašné divadlo ešte potom pokračovalo. Chlapec skákal na posteli, hádzal sa do kovového čela postele, reval. Zbytočne som sa snažil prihovoriť a upokojiť ho. Nakoniec sa predsa len unavil, ostal ležať s pohľadom upretým do steny. Takto ho jeho otec našiel, keď ho k večeru prišiel opäť navštíviť. Prihováral sa mu, s plačom ho prosil, aby sa na neho pozrel. Chlapec už nič nevnímal. Otec nakoniec smutný odišiel domov.
V tú noc som nespal, mal som úbožiaka pred očami. Uvažoval som, ako by to všetko dopadlo, keby jeho otec v to ráno nemusel odísť do práce a mohol ostať s ním. Jeho syn ho vtedy veľmi potreboval...
Videl som na jeho posteľ, počul jeho stonanie a vzdychanie. Niekedy po polnoci stíchol. Zreteľne som počul jeho posledné dlhé vydýchnutie. Sestričky ho prikryli plachtou a zriadenec ráno jeho telo odviezol...
Z nás dvoch mne bolo určené, aby som ďalej žil. Keď som odchádzal s mamou z nemocnice, na primárovom stole ležali dve úradné listiny. Vedľa môjho prepúšťacieho listu bol položený úmrtný list môjho spolupacienta.
Po rokoch stále viac a viac si uvedomujem, že vtedy sa jeden môj život skončil. Všetko to, čo som prežil a zažil odvtedy, prežíval som a žijem navyše.
