ZASADIL SOM STROM
Snívajúc,
do zeme prútik som zasadil
a ukryl nádej v ňom,
že z prútika po rokoch
vyrastie mocný strom.
Snáď, po rokoch,
ten strom ma prežije,
blesky ho nezničia,
v plameni nezhnije.
Snáď, po rokoch,
z prútika vyrastie dub
a skryje pod kôrou dievčine
hlavu, nohy i hruď.
Snáď, po rokoch,
ten strom niekto zotne
a vytuší, že v dube
krása žije potme.
Snáď, po rokoch,
umelec odstráni kôru a íverie,
prekrásnu dievčinu
zo stromu vyberie.
A po rokoch, snáď,
ľudia sa budú kochať jej krásou,
tušiť však nebudú,
že tvorcom aj ja som.
PODĽA JULIÁNA TUWIMA
Ona leží so mnou vedno,
na nej mi usína hlava.
Ja v tom šťastí malé prianie mám,
nech obaja sme spolu jedno:
buď obaja tráva
alebo obaja Marián.
SOCHA
Keď raz ktosi, alebo čosi
človeka na tejto planéte zničí,
nikto viac nepovie,
že Boh tvorcom bol vesmíru.
Múdre bytosti,
čo potom priletia z iných svetov,
kochať sa budú v divokej kráse
hôr, riek, stromov a kvetov.
"Pozrite sa, je to ako u nás,
aj tu A rovná sa Bé krát Cé!
Všeplatný je zákon vesmíru!"
Potom z piesku vyhrabú
kamennú sochu krásnej ženy,
pozerať na ňu budú
v nemom úžase.
"Čo je to?
Veď tu A nerovná sa Bé krát Cé!
To veru nie je výtvor prírody.
Ten tvar
z vesmírnych zákonov sa vymyká,
táto Eva určite bude dielom
nejakého Bohočloveka!"
