CELÝ SVET SA MI ZATMIE DO BIELA
Celý svet sa mi zatmie do biela,
keď v horúcich dlaniach pocítim
sametovo hebkú oblosť tvojho tela.
Keď nájdem voňavú tmu v tvojich vlasoch,
ako by som letel mliečnou dráhou
ohňostrojom hviezdnych sedmokrások.
Keď priložím ucho k tvojej hrudi,
usínam v hmlovinách vesmíru.
Potom už len snívam, nič ma nezobudí.
Snáď, len keď sa vesmírom do ticha
ozve rytmický nežný šepot,
ktorým tvoje srdce môjmu zavzdychá,
že láska zrodila sa večná,
vo svojich premenách a podobách
krásna, nekonečne nekonečná.
AKO VOSK Z HORIACEJ SVIECE
Ako vosk z horiacej sviece
tečie nežná láska z teba.
Potichu padá, pomaly,
ako vločky snehu z neba.
Po tvojom nádhernom tele,
po prsiach, po tvári, po rukách,
rozplynuli sa mi bozky,
sťa z jara ranné hmly na lúkach.
Zablúdilo šťastie vo mne,
srdce mi v plameňoch plápolá.
A ak nie si celkom šťastná,
snáď ťa raz tiež láska zavolá.
VZDYCHLA S ÚSMEVOM
Vzdychla s úsmevom:
„Som iba slabá žena!
Zima zviera ma do teplých svetrov,
leto zas vyzlieka do naha.
Oči tvoje sú ako leto,
brániť sa – zbytočná námaha.“
