Všade tam, kde podľa rodičov deti nemali vstúpiť, umiestnili nejaké strašidlo - najčastejšie Bubu. - Tam nechoď, tam je Bubu! - To bola jednoduchá a účinná výchovná taktika. Ak niekde nebezpečie naozaj hrozilo, nebolo treba vymýšľať strašidlá. Môj brat, aby odučil deti približovať sa k magickému ohňu v šporáku, tiež zvolil taktiku klamania. Nabádal svoju dvojročnú dcéru, aby si sama otvorila dvierka do šporáka.
- Otvor, otvor, tam je krásna Žiža. Neboj sa, Žiža je krásna.
Úbohé dieťa uverilo otcovej rozprávke o krásnej Žiže, siahlo na rozpálenú kľučku od šporáka a vzápätí sa rozrevalo srdcervúcim plačom. Odvtedy už nikdy viac sa nepriblížilo k horúcemu šporáku, o Žižu nemalo záujem..
S nočnými strašidlami v tme to bolo jednoduchšie. Dospelým pri klamaní pomáhala práve tma. V nočnom šere pri troche fantázie sa naozaj dajú vidieť v kríkoch, v stromoch alebo v tmavých kútoch drevární, či za stodolou siluety všelijakých strašidelných Bubákov. Ak to bolo podporené nenápadným hodením kameňa, ktorý v tme dotvoril zvukovú ilúziu podozrivého a podivného pohybu mariva, účinok bol stopercentný. Ak potom za nejakú veľkú nezbedu matka zatvorila dieťa do tmavej komory, či pivnice, výchovný účinok sa obyčajne dostavil za pár sekúnd. K sľubu polepšenia sa ani nebolo treba nezbedníka nabádať.
- Mamičenenka, mamičenka moja zlatá, pustite máá, ja už budem dobrý, len ma pustite, ja sa strašne bojííím!
Taktickou chybou bolo, keď matke vyhovovalo nechať nezbedníka v tmavej komore dlhšie, než pár minút. Ten sa v šere trochu rozhľadel a nakoniec zistil, že tam nie je ani Bubu, ani Ježibaba, ale hrnce s lekvárom, poháre s medom, jablká, sušené slivky, klobásky, voňavý chlebík a rôzne iné dobroty. Naraz bolo ticho, žiadny plač, žiadne náreky a prosby. To už začala mať matka strach, či sa dieťaťu naozaj niečo nestalo, či sa od strachu, napríklad, neposralo a "väzenie", teraz už s vlastným strachom otvorila. Keď zbadala v lekvarom umazanej tvári úsmev svojho nezbedníka, vedela, že komora už nikdy väzaním nebude.
Keď sme o pár rôčkov boli trochu väčší a presvedčili sme sa, že strašidiel nie je až tak veľa a dá sa proti ním bojovať potláčaním vlastného strachu, rozhodli sme sa vytlačiť ich aj z ich najmocnejšieho kráľovstva - z cintorína. Dievčatá to síce odmietli, ale my, chalani, sme sa rozhodli, že podobne, ako nikde inde, ani v našom cintoríne nestraší a presvedčíme sa o tom tak, že v tmavej noci každý sám prejdeme cintorínom na druhú stranu a tam sa opäť spolu zídeme.
Ťažko bolo Gagarinovi, keď letel do vesmíru prvý, ľahko ostatným, keď vedeli, že sa to dá prežiť. V tmavej jesennej noci bolo nás pred cintorínom päť a jedno bolo, kto pôjde prvý, lebo až za cintorínom sme sa mohli dozvedieť, ako dopadol ten, čo šiel pred nami, či po nás. Imro bol z nás najstarší a najodvážnejší, šiel teda prvý. V nočnom tichu sme načúvali jeho rovnomernej chôdzi po štrkovom chodníku. Keď sa nám zdalo, že by už mohol byť na opačnom konci cintorína, bol rad na ďalšom z našej malej party.
- Chalani, ja sa najviac bojím, idem teraz ja, aby som tu neostal sám, - priznal sa Štefo.
- Tak choď, a keď stretneš Smrtku, tak ju kopni rovno do kolena. Koleno jej vylomíš a ona ťa na jednej nohe nedobehne, - dodávali sme mu odvahu.
- Viete čo, ja ešte nejdem, nech ide niekto druhý a ja pôjdem tretí, - zaspätkoval Štefo.
- Čo sa bojíš, chytro utekaj, možno sa Smrtka ešte pasuje s Imrom, nebude mať na teba čas.
Štefovi sa argumenty pozdávali, tak sa hneď rozbehol, aby skúšku odvahy mal čím skôr za sebou.
Za ním som sa pobral ja. Svoju odvahu som mal už predtým vyskúšanú, uličkou pomedzi záhrady som chodieval otcovi naproti k nočnému autobusu. No prejsť cintorínom bolo predsa len niečo iné. Aj som si oddýchol, keď som to mal za sebou.
Čakali sme na štvrtého. Ani ja, ani Imro, ani Štefo sme nevedeli, či to bude Ivan alebo Julo. Akosi dlho neprichádzal nik.
- Sú to strachorítky, - poznamenal najsmelší z nás Imro.
- Boja sa, - trasľavým hlasom sa pridal bojazlivý Štefo.
Ale to už som v tme rozpoznal prichádzajúcu siluetu štvrtého z nás, Ivana.
- Kde si bol toľko? - vyčítali sme mu.
- Trošku som sa porozprával s nebohou tetkou Julinou, - vysvetlil nám Ivan.
- Naozaj? - neveriacky sa spýtal Fero.
- Naozaj. Sťažovali si na vás, že ste išli okolo, ani ste nepozdravili. Tak som s nimi prehodil pár slov, - chvastal sa Ivan a vyzeralo to, že bojazlivý Fero mu to aj veril.
Možno by sa bol Ivan chvastal i ďalej, len keď sa naraz z cintorína ozval rachot a na to aj krik posledného z našej odvážnej party, Jula. Krv nám stuhla v žilách, Fero skoro omdlel. Len Ivan sa rozrehotal na plné ústa a smial sa kým nepribehol na smrť vystrašený Julo..
- Chalani, normálne ma to chmatlo za nohy, ale ja som sa nedal, - vysvetľoval vystrašený Julo, - Kopol som na jednu stranu, kopol som na druhú, len tak hnáty lietali a bežal som ako vystrelený.
- Hovoríš hnáty? - vysmieval sa mu Ivan. - Tak poď, ideme ich pozbierať.
- Mňa tam, na môj dušu, nedostaneš ani párom volov! - dušoval sa Julo.
- Ani mňa tam veru nedostaneš! - pridal sa k nemu Štefo.
Mne sa tiež priveľa nechcelo ísť naspäť do cintorína.
- Poďme radšej okolo, - poznamenal som.
- Počuj, Ivan, - ozval sa Imro - čo za prekážku si tam Julovi narafičil?
- Ále, to mu tam asi nebohá tetka Julina nastavili staré krhle, - chechtal sa Ivan.
– Poďme, radšej to pozbierame, aby nám zajtra niekto nevynadal.
Aj sme tak urobili. Keď som prišiel potme domov, až ma heglo, keď sa z tmy ozval mamin hlas.
- Kade sa túlaš, ty strašidlo? Spať sa mi nedá, čo stále premýšľam, kade strašíš.
Mama vtedy ani len netušila, ako blízko bola pravde.
Pre nás, chalanov, naozaj bol najvyšší čas, aby sme sa zbavili strachu z Bubákov. Bolo treba robiť hrdinov, čo po nociach lákajú dievčatá do tmavých kútov v kríkoch za stodolami. Tam sme potom nebadane do húštin hodili kameň, aby vystrašené dievčatá bez zábran mohli hľadať ochranu v našom náručí. Ba niekdy, zdá sa mi, že ten kameň nebadane hodili aj ony, len aby sa mohli báť...
