Majster sám na futbal nechodil, s ľahkým srdcom prisľúbil, že na futbal nebude chodiť ani Tibor. Hneď na začiatku sa s novým krajčírskym „uchom“ vážne pozhováral a jednoznačne mu dal najavo, že si neželá, aby sa jeho meno spájalo so športom, či dokonca s futbalom. Vyhovieť majstrovi pre Tibora nebol ani ten najmenší problém. V pezinskom futbalovom klube oznámil spoluhráčom, že vzhľadom k zaneprázdnenosti, súvisiacej s výučbou krajčírskeho remesla, je Tiborovi Minárikovi zakázané venovať sa futbalu a preto mu neostáva nič iné, ako rozísť sa s týmto menom a prijať meno Kura, ktorému hrať futbal doteraz nikto nezakázal. Aby teda láskavo zobrali na vedomie, že zatiaľ, čo Tibor Minárik je nejaký krajčírsky bažant u Neheru, najlepšie ľavé krídlo pezinského futbalu všetkých čias sa volá Kura. Bratovo rozhodnutie bolo futbalovým kolektívom s nadšením prijaté.
Onedlho cely Pezinok v rôznych pádoch skloňoval meno Kura. Dokonca aj Tiborovmu majstrovi sa dostalo do ucha, že Pezinčania majú akéhosi vynikajúceho futbalistu. Len si akosi nemohol spomenúť na jeho meno, preto prešibaný učeň, tváriaci sa, že ho nič iné nezaujíma, len krajčírska robota, iba tak mimochodom poznamenal, vraj sa mu tak marí, že sa volá Husár alebo Gunár, či tak dajako hlúpo. Vtedy si majster spomenul.
- Kura sa volá!
- Kura? - divil sa Tibor. - Také smýšne méno.
- Či je smýšne, to nevím, ale tvój tatko hovoríl, že máš plnú hlavu fodbalu a já vidzím, že ty any nepoznáš najlepšého pezinského fodbalystu.
- V Častéj som bol najlepší fodbalysta já, ale povedzte mi, majster, kam sa já móžem hrabat na také mesto, jako je Pezinek. Určite tu máte aj vačše hriščo a já som ledva prebehól to našé. V Pezinku je mi lachčí trafit s cvérnu do ucha ihly, než dostat lobdu do brány.
- Víš, chlapče, že móžeš mat aj pravdu? My, Pezinek, zme velké mesto! - patrioticky zakončil debatu majster, no Tibor pokračoval.
- Majster, ket ste taky patrijot, prečo nechodzíte na fodbal?
Majster sa poškrabal na hlave, aby si v duchu stačil priznať, že je naozaj patriot, potom sa rozhovoril aj o svojom vzťahu k futbalu.
- S fodbalom je to u mna, chlapče, jednoduché. V nedzelu, po dobrém obedze, podla mna je najzdravší lehnut si na gauč. Dve-tri minutky si popremýšlam a dve-tri hodzinky si pospím, aby mal žalúdek čas spracuvat tý mastnoty z pečenej kačice. V takém prýpade nejaký fodbal mi móže byt ukradnutý.
- Máte svatú pravdu, majster, - nadviazal Tibor na majstrove úvahy. - Ve vašém veku je to normálne, pospat si po dobrém obedze. Já som teda nykedy v živoce pečenú kačicu nejedól, ale keby som z nej trošku okoštuvál, a lehól by som si, tak by som hnet aj umrél. V mojém veku mosí človek šeckú tú masnotu vybehat. Po takém kačacém obedze keby mna puscily na hrýščo, tak mosím byt o dve trýdy lepší, než ten váš Morák, lebo jako ho voláte.
- Any si nevíš zapamatat, že sa volá Kura a drízdaš somariny! – rozčúlil sa majster.
- Jaké somariny? – nedal sa Tibor. – Já vám hovorím, že keby som si dál k obedu kačicu, tak mosím byt prinajmenšém taký dobrý, jako ten váš Slepička.
- Neser ma, lebo cy tú kačicu k obedu dám!
- Dajte a uvidzíte! - pohotovo zobral Tibor majstra za slovo.
Majster prižmúril oči ako býk v aréne.
- Víš čo? Já ci teda tú kačicu k obedu dám! Ale nemysly si, že ci to len tak lachko prende. Šak ca tréner nepostaví any do mančaftu! V Pezinku to neny jako na dzedzine u vás v Častéj, že gdo má dve nohy, je dobrý do zestavy. Ket sa ci nepodarí dokázat tý tvojé hlúpe reči, celý mesác budeš zametat nélen vrštat, ale aj u nás doma, aby aj mojá stará vedzela, za čo ci taký parádny obed dala.
- Sedzí vec, majster! – potešil sa Tibor. – Šak vy víte, že od roboty ma neny treba odhánat: ket sa dá, odendem aj sám. Ale ket budem najlepší na hrišči, úfam, nebudete ma prehovárat, aby som aj inakedy hrával za Pezinek, lebo nevím, jako by to braly u nás, v Častéj.
- Furt ma sereš! Tenký si jak tríska, nohy máš jak špendlýky, sily neny v tebe any za prt, a furt sa štorcuješ. Šak ty nevydržíš behat any štvrt hodziny. Na márach ca odnesu rovno k mojéj staréj do kuchyne. Dám ci kúpit novú metlu.
- Úfam, majster, ale vy nebudete v nedzelu jest kačycu?
- A to už prečo? – čudoval sa majster.
- No, aby ste nezaspaly. Pre keho by sem sa v nedzelu na pezinském hrišči morduvál?
- Zasran! – neodpustil si jedovatú poznámku majster.
V nedeľu, keď pani majstrová prinášala na stôl voňavú, do zlatova upečenú kačičku, rozčuľovala sa na svojho muža.
- To je teda úroven, utahuvat si takto z chudobného chlapca, dat mu nažrat jako konovy a potom ho nechat uštvat.
- Pany majstrová, - prerušil ju Tibor, - nenadávajte mi na majstra, lebo sa na mna nahnevá a nyšt ma nenaučí.
- Šak za to mu nadávam, že místo teho, aby ca učíl porádnú krajčovinu, chce, aby si dušu vyplúl na hrišči. Vidzél toto svet?
- Pany majstrová, ket vidzím tú kačycu, aj dve duše by som vyplúl. A jak len voný! Tú vónu mosá cícit až ve Vídny. Mosíte ít neska aj vy na fodbal, aby ste vidzely, čo tá kačica se mnu narobý. Lebo, asi pán majster bude po takém dobrém obede ospatý. Mosíte ho dycky džugnut, aby sa prebudzíl, lebo keby zaspál, ón by mi potom any neveríl, jak ma vašá kačica po hrišči nahánala.
Majster sa len usmieval, krútil hlavou.
- Si ty strašná podšífka. Za jednu nohu visíš na šibenyce a ešče ci je do smíchu, ešče sranduješ.
V nedeľu bol nabitý štadión. Miestne derby medzi odvekými rivalmi, Modrou a Pezinkom, si nechcel nechať ujsť ani jeden fanúšik, či už Pezinčan alebo Modran. Majster s majstrovou dostali miesto na čestnej tribúne, medzi mestskou honoráciou. Boli prekvapení, keď ich ešte pred pokladňou privítal usporiadateľ a bez platenia ich uviedol na tribúnu.
- Takí vzácni hostia nebudú predsa platiť!
Majstrovi to bolo čudné, jeho žene nie.
- Vidzíš, Karol, šadze si ca váža, choda málo chodzíš medzi ludzí. Místo teho, aby si po nedzelném obedze išól do společnosci, ty si lehneš drichmat. Trochu teho športu by any tebe nezaškodzilo.
Zrazu sa opäť objavil usporiadateľ.
- Máte ščascí, v našém mančafte neska nastúpi našá najnovšá posila.
- Myslíte Kura? – opáčil majster.
- Samozrejme, že ten.
Majster sa spokojne usmial, žena sa k nemu prihovorila s obdivom.
- Já žasnem, Karol, jak to ty šecko ovládaš. A já som si myslela, že ty rozumíš športu jako hus pivu.
Majster sa nadúval pýchou a pani majstrová sa obrátila s otázkou na usporiadateľa.
- Očúvajte ma, ket tak šecko víte, nevíte, či v pezinském mačafte nastúpi aj náš učen Tybinko?
Usporiadateľ sa na ňu pozrel, ako by také meno počul prvý raz v živote.
- Pokát vím, žádný taký v mančafte neny.
Majster opäť na jeho odpoveď reagoval spokojným úsmevom, pani majstrová však nie.
- Jak to, že neny? Šak to je najlepší fodbalista na svece a vy ste ho nepostavily proci Modranom?
- Nevím keho máte na mysly, miloscivá.
Majstrovú ako by išlo rozhodiť od jedu.
- Očuješ, Karol, tehoto analfabeta? Že: keho mám na mysly. No toto vám draho prinde!
- O čém to vyprávate, miloscivá? Šak jednyčka je u nás Kura! – pokojne a možno i s potmehúdskym úsmevom odpovedal usporiadateľ.
– Ket máte v rukáve nejaké eso, pošlyte ho, možno ho nékedy tréner preskúša a ket nebude lepšého, aj ho postaví. Prečo né, len ho pošlyte.
- Šak som ho poslala!
Tu už majster musel svoju ženu uzemniť.
- Jak to, že si ho poslala? Já som ho poslál, aby si vedzela. A už sa teším, jak bude celý mesác drhnut vrštat a tvojú kuchynu.
- A gdo mu dál najest? – nedala sa majstrová.
- Ná šak též já.
- A gdo to pékol?
- Ná, ty.
- No, vidzíš! A to mám nechat len tak, aby ho nejaké trénerské nemehlo any len nepostavilo do mančaftu?
A už aj pani majstrová vstávala.
- Kam sa trepeš? – nechápavo sa jej spýtal majster.
Ale jeho polovička ho vo svojom spravodlivom hneve nevnímala. Len tak pre seba si hundrala výrazy, ktoré by sa ťažko dávali na papier. Našťastie ich naozaj mrmlala iba pre seba, takže ich okolosediaci vôbec nepočuli. Sledovaná horlivým usporiadateľom zmizla kdesi v útrobách štadióna, majster vôbec nechápal, čo tam mala za lubom. Nebola tam však dlho, za pár minút sa vrátila rozosmiata, že nebola schopná zrozumiteľného slova.
- Čo sa rehoceš jak koza? – spýtal sa jej celkom netaktne manžel.
- Šak uvidzíš, ha-ha-ha! Šak uvidzíš, ha-ha-ha! – opakovala stále dokola a v jednom kuse sa smiala.
Našťastie z pod tribúny vybehli na zelený trávnik oba mančafty. Hráči sa najskôr rozbehli po ihrisku, aby si rozcvičili stuhnuté svalstvo. Ešte neboli všetci vonku, keď sa preplnený štadión rozburácal hurónskym smiechom. Diváci na tribúne nič nechápali, len pani majstrová tušila, čo divákov z protiľahlých tribún priviedlo do varu skôr, než sa začalo hrať. Ako posledný sa na trávniku totiž objavil hráč, ktorý mal na hlave čiapku s kohútim hrebienkom a z trenírok mu trčalo čosi, čo vyzeralo ako kohútie kosierky. Keď sa konečne obrátil tvárou k hlavnej tribúne, rozrehotali sa aj čestní hostia, pretože hráč mal pod nosom mohutné bajúzy a po ihrisku sa pohyboval ako chromá kalika, nemožne pokrivený v celom tele. Majstrová sa zadúšala od smiechu, naopak majster podivného hráča skúmal prižmúrenými očami. Celý štadión razom stíchol, keď si hlavný rozhodca chromú kaliku privolal k sebe a rezolútnymi gestami mu čosi prikazoval. Hráč si najskôr pokorne stiahol z hlavy čiapku s červeným hrebienkom, potom si odopol pás s kosierkami a z pod nosa si nakoniec odplepil veľké čierne bajúzy. Vtedy už aj majster spoznal, že to je vlastne jeho učeň Tibor. Majstrová spolu s celým štadiónom sa smiala ešte viac a smiechu neodolal ani jej muž, krajčírsky majster Gregor. Diváci začali skandovať. Počuť bolo hlavne Pezinčanov. - Kura – do teho! Kura – do teho! Pezinek – Pezinek – do teho!
- Modra – do teho! Modra – do teho! - usilovali sa Modrania tiež, ale bolo to akési slabé.
Modranskí hráči sa snažili podať rozhodcovi akýsi protest, ale ten úvodnú epizódu zakončil ostrým písknutím na svojej sudcovskej píšťalke. Hráči sa zoradili uprostred, aby spolu s rozhodcami pozdravili obecenstvo. Potom si vyžrebovali brány a hra mohla začať.
Hneď v úvode prezradím, že Pezinčania vtedy vyhrali o celú triedu. Rozohriate obecenstvo vlialo hráčom toľko síl, že Modrania pri najlepšej vôli, nemali ani najmenšiu šancu. A Tibor, samozrejme, v hre exceloval. Lietal na ľavom krídle ako strela. Neustále menil svoju polohu, súperom každú chvíľu unikal. Keď prišla jeho chvíľa a uprostred ihriska sa mu podarilo s futbalom utiecť súperovým obrancom, vo vynikajúcom šprinte sám sa rútil na nervózneho modranského brankára. Dostal sa pred neho iba na pár metrov, natiahol ľavačku, aby vystrelil na bránu. Brankár sa v predpokladanom smere letu lopty vymrštil do strany, no vtedy Tibor na fleku zastavil, nohou zastopoval loptu, pokojne si počkal, kým brankár v pravom rohu svojej brány dopadol na zem a potom jemným kopom poslal loptu do prázdneho stredu brány. Nemusím popisovať, do akej extázy sa dostalo domáce obecenstvo v hľadisku. Na hlavnej tribúne prvý gól však najviac prežívali majster Gregor so svojou ženou. Už dávno sa nestískali a nebozkávali tak mocne a tak vášnivo ako teraz.
Rozhodca však hru nezdržoval, Modrania mali možnosť znovu rozohrať hru od stredu poľa. Akási tréma im však zväzovala nohy. Pokúšali sa preraziť pravým krídlom Pezinčanov, no loptu stratili. Pravý half niekoľkými kľučkami sa usiloval uniknúť Modranom, no keď to už ďalej nešlo, krásnym dlhým pasom poslal loptu na ľavé krídlo, rovno na nikým nestráženého Tibora. Väčšina Modranov sa však stihla vrátiť pred bránu. Tibor usúdil, že treba vystreliť skôr, než sa sformujú a vypálil ostrú delovku asi z tridsiatich metrov. Možno by ju bol brankár aj chytil, ale obranca ju radšej ponad bránu odhlavičkoval do autu.
Rohový kop z ľavej strany brány šiel kopať Tibor. Postavil si loptu do vyznačeného priestoru a skontroloval rozostavenie svojich spoluhráčov pred bránou. Rukou im naznačil, aby šli kúsok ďalej od brány. Poslúchli ho a posunuli sa päť, až sedem metrov pred bránu. Zmätení Modrania sa posunuli tiež, lebo každý si chcel ustrážiť svojho protihráča. Dokonca aj brankár sa vysunul asi o dva metre pred bránu. Vtedy sa Tibor rozbehol a mocne kopol do lopty. Dal jej však takú divnú rotáciu, že najskôr síce letela kdesi pred bránu, ale tam sa zrazu stočila a na prekvapenie modranských ale aj pezinských hráčov sa zvrtla okolo prednej tyče a skončila v bráne. Modranský brankár sa na to všetko prizeral s otvorenými ústami. A opäť začali ovácie a skandovanie. Pezinčani skákali od radosti, objímali sa.
Modrania iba nechápavo krútili hlavami. Na tribúne si majstrová s majstrom opäť lámali rebrá. Aj Tiborovi spoluhráči sa rozbehli za Tiborom, aby ho od radosti zvalcovali, no ten si rukami robil pri zadku slepačie krídla a s pokrčenými kolenami, ako sliepka, zľahka pred nimi unikal po ihrisku.
- Kura! Kura! Kura! – skandoval štadión.
Majstrová zrazu zvážnela a započúvala sa do skandovania. Majster si to všimol.
- Čo sa cy nelúby? – spýtal sa jej.
- Mne sa tak vydzý, jako by nékerý vykrykuvaly, že: kurva – kurva!
Majster sa nachvíľu započúval tiež, ale hneď sa rozosmial.
- Víš, že máš, tuším, pravdu? To budu asi Modrané! Ha, ha, ha!
Majstrovej to však nepripadalo smiešne.
- Svináry! – rozčuľovala sa.
- Nenervač sa, ony maju na to právo, šak prehrávaju - upokojoval ju majster a smial sa ďalej.
Majstrová sa nad tým zamyslela a možno s manželom aj súhlasila, ale nakoniec sama začala vykrikovať a prekrikovať skandujúcich.
- Modrané, rici maju odrané, Modrané, rici maju odrané...
Vykrikovala tak vehementne a hlasito, až ju začali vnímať aj čestní hostia na tribúne. Časť vážne, to boli Modrania a druhá časť s nadšením, to boli Pezinčania. Hneď sa chytili nového pokriku a pridali sa k majstrovej.
- Modrané, rici maju odrané...
Okolosediaci Modrania to nemohli nechať bez povšimnutia. Narýchlo nevedeli vymyslieť text vhodného protipokryku, preto sa museli uskromniť prejavom fyzického násilia. Na ženu si síce netrúfli, ale...
No, poviem vám, bola to strašná mela. Dlho sa na ňu spomínalo. Prinajmenšom dovtedy, kým Tibora neprelanárili do Modry, z Modry potom naspäť do Pezinka, z Pezinka do Častej, z Častej do Starej Turej, zo Starej Turej do Piešťan, z Piešťan do Komárna, z Komárna do Žiliny, zo Žiliny do Trenčína. V Trenčíne dosiahol Tibor svoj najväčší futbalový triumf. S tamojším mužstvom sa prebojoval až do prvej futbalovej ligy. Jeden z mojich spolužiakov, ktorý bol z Trenčína a bol očitým svedkom udalostí, ktoré nastali po záverečnom hvizde rozhodcu, mi o tom podrobne rozprával. Zakončil jednoduchou vetou.
- Vieš, chcel by som byť vtedy na pár minút v jeho koži!
