Dbal som, aby hlava bola z jednej strany koľajnice a telo z druhej. Chcel som, aby kolesá vlaku prešli iba po mojom krku. Letmo som sa pozrel na vlak, ktorý sa už objavil v zákrute. Lokomotíva s námahou ťahala za sebou množstvo nákladných vagónov. Nemal som potuchu, čo v nich bolo. Niektoré vagóny mali iba dve nápravy, iné - väčšie - aj štyri. Naposledy som si upravil polohu krku na koľajnici. Vlak sa blížil ako v spomalenom filme. Mohol som kedykoľvek prerušiť svoj hlúpy experiment, ale neurobil som to. Pokojne som vyčkal, kým prvé koleso prešlo po mojom krku. Po ňom ďalšie a ďalšie. Pozeral som sa z nadhľadu na svoje telo - vlastne na svoj krk, ako bol v krátkych intervaloch znova a znova preťatý oceľovými kolesami vlaku. Nestačil som ich ani počítať. Možno stokrát mi prešli krk...
Keď prešlo aj posledné koleso a vlak sa strácal do diaľky, chvíľu som ešte svoj krk nechal ležať na koľajnici. Bol to zvláštny pocit, keď som si predstavil ten masaker, keby na koľajniciach ležalo naozaj moje telo a nie iba môj tieň. Nemožno povedať, že sa mi neskrivil ani vlas na hlave. Vlak riadne rozvíril vzduch okolo seba a vlasov som mal z toho pokrčených viac než dosť. Vytiahol som hrebeň, vyrovnal a usporiadal vlasy na hlave a spolu so svojim tieňom po chodníku popri trate som pokračoval v podvečernej prechádzke. Tieň mojej hlavy poskakoval po drevených podvaloch v koľajisku, ako by ani nebol spojený s tieňom môjho krku...
