Poľnou cestou kráča muž. Jeho chôdza je rýchla. Kam sa asi ponáhľa? Aké starosti ho trápia, že nevníma krásu slnkom prežiarenej prírody? Čierne tričko, modré džínsy, zaprášené sandále o ňom neprezrádzajú nič. Je to človek ako ja alebo ty...
Práve prišiel na rázcestie. Nevie, ktorou cestou má pokračovať. Má dve možnosti. Pravá cesta vedie k jednému mestu, ľavá k druhému. V diaľke vidno hradby oboch miest. Z pravého mesta prináša vánok smiech, ľudia sa tam smejú, zabávajú sa. Z mesta, ku ktorému vedie ľavá cesta, nepočuť nič. Prečo? Vari je tam zakázané smiať sa? Vari tam žijú ľudia v strachu? Ja alebo ty by sme sa určite rozhodli pre pravú cestu, pretože vedie do mesta, kde je veselo, kde sa ľudia zabávajú. Ani muž neváha, tiež ho priťahuje smiech, vyberá si teda pravú cestu. Nové a nové výbuchy smiechu zrýchľujú jeho chôdzu. Je zvedavý ako ty alebo ja...
Netrvá dlho a príde k mestským hradbám, ale brána je zatvorená. Márne na ňu búcha, zbytočne vykrikuje, nikto mu neotvára. Smiech za bránou je hlučnejší ako jeho volanie.
Čo mu teda ostáva? Berie do ruky kameň a naverímboha ho prehodí na druhú stranu hradieb.
Smiech za hradbami razom - akoby mávnutím čarovného prútika - stíchne. Mestská brána sa pomaly a ťažko otvára. Muž spozornie. Z brány vystúpia dvaja vojaci s oholenými hlavami. Skúmavými pohľadmi si prezerajú muža. Nakoniec mu posunkom naznačia aby vstúpil do mesta.
Vošli by ste? Ja áno. Prečo nie?
Muž chvíľu váhal. Ale nie dlho, nakoniec vošiel.
Za bránou sa ocitol proti veľkému davu ľudí. Všetky pohľady sa upierali na neho. Skúmal otázku v ich očiach. Čo od neho očakávajú, čo od neho chcú. Každý z nich, každá žena, každý muž, každé dieťa, čosi v ruke drží. Jeden skalu, druhý vajíčko, tretí rajčinu. Prečo? Vari ho chcú ukameňovať? Čo by si urobil v takej chvíli ty? Nebolo by lepšie vrátiť sa, cúvnuť?
Muž by bol asi tiež radšej cúvol, ale zrazu niet kam. Vojaci s vyholenými hlavami bránu už zatvorili. Stoja pred ňou rozkročení, s vyzývavo založenými rukami...
Čo to má všetko znamenať? Prečo mlčia? Prečo sa nesmejú?
Do ticha sa zrazu ozval zúfalý ženský výkrik:
"POMÓÓÓC!"
Muž sa strhol. Ten hlas... Kto to volá o pomoc?... Prečo?...
"POMÓÓÓC!"
Opäť sa ozýva zúfalé volanie ženy...
Ľudia z davu stratili záujem o muža, odvracajú sa od neho. Ako by im volanie o pomoc niečo pripomenulo. Tam, kdesi do stredu námestia, odkiaľ sa volanie ozvalo, začali hádzať skaly, vajíčka a rajčiny... Ozval sa smiech. Zrazu sa opäť všetci smejú. Prečo? Prečo?
Nové a nové výbuchy smiechu sa rozliehajú námestím. Mužov strach sa pominul, začína byť zvedavý. Zamiešal sa medzi ľudí, prediera sa davom do stredu námestia. Všetci sa smejú, nad hlavou mu lietajú kamene, vajíčka a rajčiny. Prečo sa len všetci smejú?...
Pretlačil sa až do stredu námestia. Vidí tam klietku hanby, v nej ženu. Žena je schúlená, rukami si chráni hlavu, tvár jej nevidno. Každá skala ju raní, každé vajíčko ju pošpiní, každá rajčina, ktorá na ňu dopadne, ju poníži. Smiech nevníma. Prečo to všetko? Prečo?... Krv z rán na jej tele sa mieša s rajčinami. Žĺtka a bielka jej stekajú po vlasoch, po rukách, po šatoch, po nohách. V tom marazme sa myká, prehadzuje ako červ v hnoji. Jej stonanie a výkriky bolesti zanikajú v hurónskom rehote davu...
S hrôzou v očiach sleduje muž toto údesné divadlo a nevie nič pochopiť. Žena nachvíľu popod ruky si odkryla oči, jej pohľad sa stretáva s pohľadom muža...
"PREBOHA!" - skríkne muž.
... v tej špine, v tých odporných stekajúcich žĺtkoch, pomiešaných s krvou a rajčinami sa na chvíľu objavili krištáľovo čisté bledomodré oči, obmývané slzami. Neschopná prekričať výsmechy davu, žena bezmocne vytŕča ruky k mužovi. Zúfalé gesto, volajúce o pomoc. Muž neváha, okamžite sa rozbehne ku klietke. Nedbá, že ho skaly ráňajú, že sa na ňom rozbíjajú vajíčka a rajčiny. Vlastným telom kryje ženu. Otočí sa proti davu, rukami ho tíši. Darí sa mu to. Ľudia prestávajú hádzať, stíchnu. Muž klesá na kolená, kľaká si na zem, zopína ruky, prosí.
"ĽUDIA, MAJTE ZĽUTOVANIE! MAJTE ROZUM! VEĎ JE TO MOJA ŽENA !!!"
Zúfalou prosbou ako by muž vyriekol zaklínaciu formulku: všetci stíchli, dav sa rozostupuje a od mestských brán prichádzajú vojaci s oholenými hlavami. Prichádzajú ku klietke a odomykajú ju. Vyzývajú ženu, aby vyšla z klietky von. Žena so strachom, bojazlivo vychádza z klietky, rukou si utiera tvár, mužovi klesá do náruče. Takú, aká je, špinavú, krvavú, berie ju muž do ochrany...
No vojaci ich od seba surovo odtrhnú. Prekvapeného muža vsotia do klietky a zamknú ho v nej. Zbytočne lomcuje kovovými mrežami. Vojaci sa medzitým obracajú k žene. Tá od strachu začne pred nimi cúvať. Tichým hlasom, plným zúfalstva sa bráni.
"NIE, NIE, NIE..."
No vojaci sú neoblomní. A žena vie, čo od nej chcú: musí vziať do ruky skalu, vajce, či rajčinu a musí hodiť prvá. Taký je zákon...
Musí! Bledomodré oči opäť zalievajú slzy, brada sa jej chveje od plaču. Násilie, hrozba a strach nútia jej ruku, aby našla skalu. Nie, skalu nie, tá je tvrdá. Ruka nájde vajce. Nie, ani to nie, aj vajce sa jej zdá byť tvrdé. Ruka nahmatá rajčinu. Tá je mäkučká, tá nezraní, neurobí bolesť, iba poníži...
Žena sa zaženie, rajčina v tichu letí vzduchom a v klietke sa rozpľasne na hrudi prekvapeného muža. Rehot razom zaplní celé námestie. Dav má opäť zábavu. Tí dobrí ľudia berú, čo im príde do ruky: skaly, vajíčka, rajčiny, hádžu to na muža v klietke a zabávajú sa. Vojaci s holými lebkami a kamennými tvárami zatiaľ strážia brány mesta a pokoj ľudí, ktorí v ňom bývajú...
Strašné! Hrozné! Ponižujúce! Nedôstojné človeka...
Vieš čo, milý priateľu, začnime všetko odznova. Vráťme sa na tú prašnú poľnú cestu. Aha, pozri, celkom bezstarostne si po nej vykračuje malé chlapča. Strapaté vlasy, biele tričko, krátke nohavice neprezrádzajú o ňom nič. Nie je to dospelý človek ako ja alebo ty. Je to iba malé chlapča...
Poľná cesta aj jeho priviedla na rázcestie. Musí sa rozhodnúť, ktorou cestou pokračovať ďalej...
Ty si sa rozhodol pre smiech, ja tiež. Prečo by sa teda malé chlapča malo rozhodnúť inak? Môže ono vedieť, že ľudia, ktorí sa poctivo venujú svojej práci , premýšľajú o nej v tichu? Môže ono vedieť, že ak sa ľudia smejú, môžu sa smiať aj z nešťastia iného človeka?
Chlapča prišlo k zatvorenej bráne mestských hradieb. Prečo by malo uvažovať inak, ako my, dospelí? Veď za hradbami sa smejú ľudia, je tam veselo...
Prehodená skala smiech utíšila, brána sa otvára. Vojaci vpúšťajú chlapča dnu. Rovnako ako muž, aj ono je prekvapené davom ľudí. Nevie, prečo držia v ruke skaly, vajíčka, rajčiny. A keď si ho prestanú všímať a ďalej sa venujú svojej zábave, prediera sa davom ľudí do stredu námestia. Chlapča je rovnako zvedavé, ako ja alebo ty. Dostane sa až pred klietku a zbadá v nej ľudskú ruinu. Ani chvíľu nezaváha, nečaká kým sa ich pohľady stretnú. Beží ku klietke, vlastným telom chráni muža v nej pred skalami, vajíčkami a rajčinami.
"NIE! NEHÁDŽTE! VEĎ JE TO MÔJ OTEC!"
Dav preruší zábavu. Ľudia sa rozostúpia, vytvoria koridor, ktorým prichádzajú vojaci s oholenými hlavami. Otvárajú klietku, ale muž nechce ísť z nej von. Násilím ho vytiahnú a namiesto neho tam vtlačia chlapca. Márne sa dieťa bráni, vzpiera, márne otec protestuje...
Nedá sa nič robiť! Muž vie, čo od neho vojaci očakávajú. Nespúšťa z nich pohľad keď sa skláňa k zemi. Rukou nahmatá rajčinu. Tú neberie, tá je málo tvrdá. Dotkne sa vajíčka. To sa mu zdá byť tiež málo tvrdé. Ruka našla skalu. Áno, skala je dosť tvrdá! Muž berie skalu, prudko sa zaženie, celou silou ju vymrští a triafa ňou jedného z vojakov. Vzápätí ďalšieho holohlavého vojaka triafa iná skala, ktorú hodil niekto z davu. Ozýva sa prvý smiech a už letia ďalšie skaly. Skaly lietajú zo všetkých strán. Ani jedno vajíčko, ani jedna rajčina, len tvrdé kamene. Letia vzduchom ako podráždené sršne. Každá skala je dobre mierená. Vojaci s oholenými hlavami utekajú k mestskej bráne. Dav sa rúti za nimi...
Kto má kľúče od brány, má výhodu. Keď chce, zamkne bránu, keď chce, odomkne bránu. Koho chce, toho vpustí, koho chce, toho nevpustí. Keď chce, otvorí a uteká. No zle je, keď je prenasledovaný a nestihne bránu za sebou zamknúť, ako sa to stalo teraz. Rozzúrený dav prenasleduje svojich tyranov cez otvorené mestské brány von, do polí...
Námestie sa vyľudnilo. Uprostred, pri klietke hanby, ostali iba matka, otec a ich syn. Sadli si na schodík, túlia sa k sebe a nebránia sa plaču...
Vráťme sa však na prašnú poľnú ceste, po ktorej kráčam teraz ja. Musím sa vystúpiť z cesty, pretože oproti mne bežia vojaci s oholenými hlavami. V strachu a zmätený ich zdravím, ale oni neodpovedajú na môj pozdrav. Za nimi sa rúti rozzúrený dav. Hoci nemám oholenú hlavu, skôr naopak, fúzy a brada mi zakrývajú aj spodnú časť tváre, ukrývam sa radšej vo vysokom žite. Na cestu vychádzam až keď to všetko okolo mňa prehrmelo a všetci sa stratili v diaľke, v kúdoloch rozvíreného prachu. Pokračujem v ceste, prichádzam na rázcestie. Naľavo mesto, tam je ticho. Napravo mesto, odtiaľ počujem plač...
Zvedavý si, priateľ môj, ktorou cestou sa vyberiem? Rád ti to prezradím. Vyberiem sa tam, kde počuť plač. Pýtaš sa prečo? Aj to ti prezradím. Vyberiem sa tým smerom preto, lebo v meste napravo, z ktorého počuť plač, som sa narodil. V tom meste žije môj syn, jeho žena a môj vnuk. A ja mám strach, či to nepočujem ich plač...
1968 - 2000
