Berto Tešovič a Ino Kubeš presvedčili celú dedinu, aby každý dom dal 100 korún na nákup hudobných nástrojov a zároveň vyzvali mladšie i staršie deti, aby sa prihlásili do novozaloženého hudobného súboru. Prihlásilo sa asi 50 detí vo veku od 8 do 15 rokov. Za získané peniaze Berto s Inom nakúpili kdesi mandolíny, bendžá, gitary, fagoty, hoboje, klarinety, trubky, a aj pre mňa jednu pikolu a dve flauty.
To môj otec chcel, aby som sa naučil hrať na pikolu a na flautu, lebo, hoci - ako učiteľ dychovky - vedel hrať na všetky plechové nástroje, nevedel zahrať ani na jeden drevený.
Z tých päťdesiatich detí, nikto nevedel hrať na nič. Ja som aspoň poznal noty. Ani neviem, kedy ma ich otec naučil.
Počas dlhej zimy začalo intenzívne hudobné školenie. Všetko museli pedagogicky zvládnuť dvaja nadšenci - Berto a Ino. Po večeroch teória i prax v hasičskej zbrojnici a cez deň individuálky. Berto vedel hrať na husle a na harmoniku, Ino na organ a tiež na husle.
Hoci Ino Kubeš na pikolu a na flautu nevedel vylúdiť ani jeden tón, zobral si moje školenie na starosť on. Na jeseň sme na tom obaja boli rovnako, ja som tiež nevedel vylúdiť ani tón, nie to melódiu. No v priebehu zimy a jari to už nebolo vyrovnané. Postupne som sa vypracoval až k tridsiatim šiestym stupniciam na jeden nádych. Trilkoval som ostošesť.
Rovnako tomu bolo aj u ostatných mojich rovesníkov. Za jednu zimu sme sa všetci ako tak naučili ovládať svoje nástroje a začali sme budovať koncertný repertoár. Naším prvým koncertom sme privítali 1. máj.
Nadviazali sme tým na staré muzikantské tradície. Už v 18. storočí sa v Častej konali v kostole hudobné koncerty.
Naša sláva netrvala dlho. Ino Kubeš sa jedného dňa nevrátil zo zahraničnej cesty. Ostal v Taliansku a vyštudoval tam za kňaza. Na rozdiel od neho Berto Tešovič bol presvedčený ateista. Okrem hudby sa venoval aj amatérskemu divadlu. Koncom päťdesiatych rokov podľahol zákernej tuberkulóze.
Predo mnou ostala jedna nezodpovedateľná otázka. Ako to, že dvaja antagonisti - jeden veriaci a druhý ateista - sa dokázali spojiť a vyorať takú hlbokú spoločnú brázdu na kultúrnom poli našej rodnej Častej. Nevedel som si dať na ňu odpoveď a bol som presvedčený, že mi ju už nezodpovie nikto.
A predsa!
V roku 1996, pri oslavách 700. výročia písomnej zmienky o Častej, pri slávnostnom obede som sa ocitol vedľa dávneho priateľa a teraz už kňaza Ina Kubeša. Nevideli sme sa vyše štyridsať rokov. Neodolal som, aby som sa nepokúsil položiť mu otázku, na ktorú som tak dlho túžil poznať odpoveď.
- Prepáč mi, Ino, - vravím mu popri jedle - roky si neviem dať odpoveď na jednu otázku, na ktorú sa môžem spýtať len teba, pretože náš spoločný dávny priateľ Berto mi na ňu odpovedať už nemôže. Povedz mi, ako je možné, že vy dvaja - ty ako silný veriaci a Berto naopak, silný ateista - ste sa dali do takého grandiózneho spoločného diela, že ste v priebehu jednej zimy naučili hrať na všetky možné hudobné nástroje pol stovky detí?
Ino sa nad odpoveďou nemusel ani veľa zamýšľať.
- Je to jednoduché! Mali sme radi muziku. Tá dokáže preklenúť akýkoľvek svetonázor. Ale - medzi nami - môžem ti povedať, Berto nebol až taký silný ateista a ja som zasa nebol až taký silný veriaci...
Aká jednoduchá odpoveď, na komplikovanú otázku...
