Susedia boli bohatí gazdovia, nie ako my, čo sme pod horou mali iba taký úzky štráfik, plný kamenia. Tam, keď si na jar jeden kameň zobral, do jesene miesto neho sedem sa urodilo. Susedia boli bohatí hneď po sobáši, lebo plno zeme mali. No dlho žiadne deti. Až konečne, neviem akým činom, gazdiná otehotnela a za deväť mesiacov i porodila. A ako sa bohatým sedliakom patrí, rovno dvojčatá. Ale nie chlapcov, ako by si hádam gazda bol predstavoval, lež dievčatá. Anička a Zuzka ich pokrstili. Tá, čo sa prvá narodila, bola Anička. A tá druhá, hoc len o pár minút mladšia, mala meno z konca abecedy – Zuzička. Chutnučké boli hneď od narodenia, už v perinke na nerozoznanie. Júj, a ako sa mi len páčili! Veru, častejšie som bol u susedov ako doma. Boli takí, čo si mysleli, že som ich syn. A keď už trošku, čo i len po tráve štvornožky sa šúchali, stále len za mnou sa ťahali, tak ma tiež rady mali. A čo som jednej urobil, hneď som musel aj druhej. Keď som jednu vzal na ruky, už aj druhá vytŕčala rúčky, aby som ju vzal tiež. Keď jedna ochorela, to druhá ani hodinu nemeškala a už tiež omdlievala. A keď som ja ochorel, tak obe chceli byť tiež choré. Keď som jednu capol po zadku, druhá si sťažovala, že som aj ju necapol, a už natŕčala svoj zadoček, aby sa jej ušlo. Nuž, musel som aj ju, aby nebol plač. Veď všetci sme sa radšej smiali.
Aj gazdiná, ich matinka boli veselej povahy. Iba gazda, ten bol večne vážny, tváril sa ako cigánsky vajda, lebo mal stále prácu, či už na poli, alebo okolo dobytka. Asi mu robilo starosti, že miesto dvoch chlapov sa mu do domu nasťahovali ďalšie dve baby, ktoré ho v starobe za málo odbremenia od ťažkej chlapskej roboty. Niekedy som sa pokúšal pomôcť mu, ale dievky boli vtedy smutné, že sa im nevenujem. Sám gazda ma poslal s nimi preč, že by nemusel počúvať to ich ustavičné mrnčanie. Posielal nás hrať sa na dvor, do záhrady alebo dakde inde, len aby mal svoj pokoj od nich. Vedel on, že by neprestali, kým by nedosiahli svojho.
Tak pekne krásne plynulo naše spoločné detstvo v smiechu a hrách. Nuž, ale rástli sme, aj ony, aj ja. Prešli roky a moja mamenka sa ma raz spýtali, ako to bude s mojim ženením. Ktorá z dievok sa mi vraj viacej páči, či Anička, či Zuzka. To už aj na mňa prichádzali tie chlapské chúťky. Bolo treba aj na ženenie myslieť. Samozrejme, že som si chcel za ženu zobrať jednu z nich. Ale ktorú, keď som ani po toľkých rokoch nevedel naisto, ktorá z nich je Anička a ktorá Zuzička. Tie dve koťuhy tiež museli o tom medzi sebou rozprávať, lebo prišli raz za mnou, ktorú vraj z nich si zoberiem za ženu. Pýtali sa ma to s takou vážnosťou, ako by moje rozhodnutie sa pre jednu z nich malo znamenať smrť pre druhú. Také vážne som ich dovtedy nikdy nevidel. Tie dve koťuhy ani len nenapadlo, že by som si nejaké strašidlo mohol hľadať aj niekde inde, u iných susedov. Nuž, čože som im ja mal povedať? Len tak som im povedal, ako v tom veku povie každý chlap. Vravím im, že ťažko je mi rozhodovať sa, keď som žiadnu neopáčil. Ako ja mám vedieť, ktorá z nich je lepšia? A ony hneď, že teda aby sme šli do stodoly opačovať. Keď ony chceli, ja som nemal byť prečo proti. Tak sme sa potajomky zakradli do stodoly a ony dve hneď na mňa z ostra zhurta, aby som teda opačoval. Nevedeli sa však dohodnúť, ktorá má byť opáčená prvá. Obe chceli byť prvé. "Nuž, ale ako" – vravím im – "keď ja iba jeden končok mám". Uznali, čakali teda, ako rozhodnem sám. "Poriadok musí byť" – vravím im – "Anička bola skôr na svete, musí byť potom prvá".
Nuž, čo vám poviem? Obe boli dobré. Ale po prvom raze som sa, veru, nevedel rozhodnúť, ktorá z nich bola lepšia. Nešlo inak, len ešte raz vyskúšať obe. Našťastie, im to neprekážalo, naopak, páčilo sa im to. Tak sme skúšali znova a znova. Ešte šťastie, že nás tam ich otec alebo mati nenašli. Ej, veru, to by bola bývala veľká galiba. Neviem, neviem, ako by to bolo dopadlo, či by mi nepomohli od života. Ale oni mali inšie starosti. Takto som bol z toho nakoniec len uťahaný ako dedinský cap. Ony dve ani nie, veď si každá chvíľku odpočinula. Ja teda nie. Ale treba povedať, že keď som opačoval jednu, tá druhá ma tiež hladkala – také dobré sestry to boli. Keď sa už trochu zotmelo a síl mi ubúdalo, naznačil som, že by hádam bolo dobré ísť niečo povečerať. Chceli vedieť, že pre ktorú som sa teda rozhodol. No ja stále som nevedel, ktorá z nich by mi mohla byť lepšou ženou. Ony ma ale hneď upokojovali, že to nič, že aj zajtra je deň, môžeme – vraj – opačovať znova.
Aj tak bolo. Takto v trojici sme opačovali asi zo desať dní. Ja, somár sprostý, mohol som si domyslieť, ako sa to nakoniec skončí. V jednu sobotu som sa s nimi stretol pred stodolou, že budeme opačovať ako každý deň, len keď mi ony vravia, že dnes nie, lebo im ráno akosi od žalúdka bolo ťažko, že sa poriadne ani najesť nemohli. Mária panna! Hneď som vedel, čo je vo veci. Jednoducho – boli v tom! A teraz buď múdry, keď som ešte stále nevedel, ktorá z nich by mi mohla byť lepšou ženou. Ich otec si nič nevšimol, ale matinka, tá už nejaké tie skúsenosti za sebou mala, veď už rodila - aj keď to bolo iba raz.
V nedeľu ich vykúpala, vyobliekala a v pondelok šla s nimi do mesta k doktorovi, aby ich zvizitíroval. Ja som si doma zatiaľ prsty zhrýzal. Veď mi šlo o život! Vravím si, musím ja niečo urobiť, aby ma – až sa od doktora vrátia – ich otec neprizabil.
Bol v maštali, kydal hnoj. Prišiel som za ním, že mu pomôžem. Pekne som pozdravil: "Dobrý deň, otec!" To slovko otec som použil tak trochu preventívne, aby som si ho predpripravil. A on si to aj hneď všimol. Pozrel na mňa ako Lucifer z pekla a vraví: "Aký som ti ja otec? Pokiaľ viem, nepriženil si sa k nám do rodiny?" A ja hneď na to priamo: "Ak by ste neboli proti, ja by som sa rád..." Nenechal ma dohovoriť. Otrčil proti mne tie svoje špicaté vidliská - špinavé od hnoja - div ma nimi hneď neprepichol. "Ty sa chceš ku nám priženiť s tým vaším kamenistým štráfikom, čo ho päťročný chlapec preští? Utekaj z tejto maštale, lebo ťa prepichnem a zamiešam do hnoja ako kus hovna! Žobrák jeden!"
Tak veru, dopadli moje pytačky v maštali. Mazal som odtiaľ ako namydlený blesk. Hneď mi napadlo, že to nebolo patričné. Mal som to urobiť, keď budú všetci doma v izbe, prísť s peknou kyticou, hádam matinka by mala pre mňa lepšie porozumenie.
Ale s matinkou som to nemal oveľa lepšie. Len čo sa s dievkami vrátila z mesta, sama prišla k nám aj s "kyticou" – brezovou metlou - a začala ma ňou obšívať, hlava nehlava, že čo som to ja porobil s ich dievkami, vraj doktor povedal, že sú obe v druhom stave. Môjmu otcovi nielen slíže, ale aj mak vypadával z úst, čo bol z toho prekvapený. Moja mama sa hneď pridala k susede a varechou ma začala tĺcť, kde sa jej dalo. Keď sa obe trochu unavili, suseda si sadla na stoličku a lamentovala, že čo si ona s dievkami teraz počne, keď žiadna z nich nemá ženícha. Dal som sa upokojovať ju: "Ale tetka, veď ja by som si ich vzal i obe, len mi ich dajte!"
Tetka sa na mňa pozreli, videl som, že o mojej úpenlivo prednesenej prosbe uvažujú. No ani po chvíľke ticha nevedeli, čo mi na to majú povedať.
V tú chvíľu však pribehli Anička so Zuzkou, s náramným plačom volali svoju matinku domov, že ony dve povedali tatinkovi, čo zistil doktor v meste a tatinka vraj z toho trafil asi šľak, že teraz leží na zemi, oči má vyvrátené a vôbec nedýcha.
Tak sme teda všetci bežali k nemu. A predstavte si, ona to bola pravda! Tatinkovi už nestihol pomôcť ani doktor s injekciami, ani farár so svätenou vodou. O tri dni bol pohreb.
Matinka si za ten krátky čas zvykla i na to, že pre ich gazdovstvo som v takejto situácii preveľmi potrebná sila a predovšetkým chlap. Samozrejme, že som čoskoro vyšiel na smiech celej dediny, pretože v tajnosti udržíš iba ak lenivú voš. Mňa však smiech nebolí. Chlapi sa mi síce smiali, ale priateľsky ma volali do krčmy, každý mi chcel zaplatiť, lebo vraj im robím česť. A ženy – staré či mladé - tiež sa na mňa významne usmievali, hádam by poniektoré boli aj ochotné ísť so mnou na skusy do stodoly. Iba pán farár sa na mňa riadne hneval. Z kancľa rukou na mňa ukazoval, a keby bol vedel kliať, tak by pán biskup museli každú nedeľu kostol znovu vysviacať. Nerozumel som tomu, čo o mne hovoril, pretože niektoré slová by naozaj bolo nepatričné v kostole používať a vhodné slušné slová pán farár na to nemal. Aby som ho zbytočne nerozčuľoval, tak som do kostola prestal chodiť. Z toho istého dôvodu prestali do kostola chodiť aj moje dve koťuhy "matky". Lebo, nevedel som, ako im mám vravieť. Manželky mi to neboli, ale mali sa stať matkami mojich detí. Tak som im vravel matky. Ich mama boli naďalej matinka.
Robili sme okolo dvora všetci a ja aj na poli. Ale čo bolo hlavné, spával som u nich, spolu s mojimi matkami v prednej izbe. Zvládali sme všetko bez problémov, ja som ešte stihol aj našim pomôcť s tým ich štráfikom. Všetko sa utriaslo a nakoniec aj matinka povedala mojej mame, že nie som zlý chlapec, len škoda vraj, že som nebol aj ja z dvojčiat, ako jej dcéry, potom by hádam všetko inak dopadlo. Nakoniec obvinila z nezodpovednosti tie svoje dve koťuhy, že ony sa narodili päť rokov po svadbe, mohli mať viacej rozumu a nehrnúť sa do materstva tak zhurta. Ale Anička so Zuzkou zasa jej vytýkali, že si s otcom nič neužila, že vraj si nevedia predstaviť nič krajšieho, než že žijeme všetci takto pekne pospolu. Keby som si vraj vzal niektorú z nich, druhá by si musela vziať život alebo niekoho celkom cudzieho, neznámeho a kto vie ako by to potom s ňou dopadlo. Ani ja som si nesťažoval, veď som si žil ako turecký paša. Obletovali ma dve najkrajšie dievky z dediny. Starali sa o mňa lepšie, než hociktorá vydatá žena o svojho muža. A v posteli nikdy mi nebolo chladno ani od brucha, ani od chrbta. Kým šli dievky rodiť, už sme to mali v rodine všetko jasné.
Samozrejme, že to na ne prišlo rovnako. Tá istá sanitka ich viezla do pôrodnice. Ešte aj rodili v jeden deň – Anička predpoludním, Zuzička poobede. A predstavte si, obe mali dvojčatá a k tomu ešte chlapcov. No – poviem vám – to až potom som bol už naozaj v dedine slávny. Ženy z dediny mi - tu žartom, tu i vážne - vraveli, že by som mal v tom smere chlapom dávať školenia. Chlapi zasa svojim ženám vysvetľovali, že to preto som taký zdatný, že o mňa sa ochotne starejú tri ženy, kým o nich len jedna, aj to neochotne. A, veru, pravdu vraveli, lebo ja medzi troma ženami som sa cítil ako gróf. A to ešte aj moja mamenka sa ma furtom pýtali, či dačo nepotrebujem, či nie som hladný, či mi dajú dosť najesť. O to ale moja mamenka starosti mať nemuseli. Jedla som mal toľko, že za každú chvíľu som si širšie gate musel kupovať. S jedlom to teda bolo dobré. No mne to starosti robilo, že tým dvom koťuhám sa už nechcelo toľko opačovať, ako predtým. Jedna druhú mi ponúkala. Keď som ako starý kocúr mrnčal pri Aničke, povedala mi, že musí deti obšívať, aby som šiel za Zuzkou. Zuzka však tiež musela prať, žehliť, deťom variť. Obe mali plno starostí o deti, len na mňa akosi – v určitých povinnostiach – ani jedna čas nemala. A keď už konečne jedna si čas našla, to i druhá hneď prišla. Nie aby si ma rozdelili nejako podľa dní v týždni. Buď bolo nič alebo veľa.
Raz večer, keď obe pigľovali deťom košieľky, ich matinka sedela za stolom, do tlstej písanky zapisovala gazdovské účtovanie. Vravím jej: "Matinka, mali by ste niektorú dievku do tých finančných špekulácií zaučiť, lebo kto to bude robiť, keď vás nebude?" Zuzka s Aničkou sa hneď pridali na moju stranu, že dobre vravím. Ale matinka nás všetkých okríkli: "Čo ma vy chcete už pochovávať? Nie som ja až taká stará. Keby na to prišlo, ešte by som aj ja mohla mať také dvojčatá ako vy!" To sa tak náramne zapáčilo tým dvom koťuhám, že začali od radosti poskakovať. Nechali pigľovanie a už bežali k matinke, objímali ju, ako by to už pravda bola, že je v požehnanom stave. Matinka sa na nich pajedila, že nerozumejú žartu, že by vraj musela mať k tomu chlapa a kde by ona takého zohnala. A dievky hneď boli zajedno, ako by sa o tom už dávno dohodli, že ja som vraj dobrý chlap, načo by zháňala, keď máme chlapa v dome. Až mi na chrbte husia koža naskočila. Ani si neviem predstaviť, aké čoro-moro by z toho bolo v dedine. Pán farár by ma asi dali pred kostolom upáliť ako Jána Husa. A ak nie, to by potom už naozaj každá žena v dedine túžila so mnou skusy robiť. A tie moje dve koťuhy - pri ich žičlivosti - určite by im pri tom ešte aj pomáhali. Našťastie matinka bola múdra žena, všetko obrátila na žart, vraj sa jej samej tuhšie spáva. Ach, to mi kameň zo srdca odpadol. Veď si len predstavte, kto by to vydržal, celý život -onô - s tromi ženami? Matinka ma teda odmietla, ale zato dievky mi ostali verné. Každú noc ma pekne hriali, jedna z jednej strany, druhá z druhej. Pripadal som si medzi nimi ako bábätko v perinkách.
Chceli by ste vedieť, ako bolo ďalej? Ná, a čo vás do toho? Aj tak som vám tu toho narozprával až-až. Keď mi porozprávate dačo o sebe vy, hádam – možno - ešte niečo pridám.
