Raz sa mu stalo, že si kúpil u mäsiara Izakoviča bielu jaterničku a zjedol ju iba tak, nasucho, s kúskom chleba. Jeho žena bola vtedy kdesi v Trnave, nemala ho teda pod kontrolou. Len čo sa navečer vrátil, hneď sa ho spýtala, či už niečo jedol.
-Myslýš, že sem také nemehlo. Mál sem, náhodu, celkom dobrý obed. Kúpil sem si u Izakoviča jednu bílú jatrnyčku a nacpál sem sa jak na hody. Len špajdlýky sem ci nechál.
-Ach ty pohan jeden jakýsyk! - rozčuľovala sa jeho žena. - Tak ty si sa nacpával jak na hody, choda je neska pátek? Jako keby si nevedzél, že v pátek je dycky velký póst. Už aj ic pánovi farárovi Ovšonkovy, pekne ho ostrihaj a rovno sa aj vyspovedaj.
Nuž, čo mal teda Niznerko robiť. Vybral sa za pánom farárom.
-Pán farár, došól som ích ostrihat, ale najprf sa mosím priznat k smrtedelnému hríchu.
-Už je to tu! - zalomil pán farár rukami. - Že ste vy, Niznerko, niekoho konečne podrezali?
-Né, né, pán farár! - upokojoval Nizner pána farára. - Nykeho sem nepodrezál, to by sem si nemóhol dovolyt. Horšé sa stalo. Žena bola preč, a já sem dostál chut na jatrnyčky. Išól som k Pujzlovi, ten mál drahé. A potvora, nescél spuscit z ceny, lebo hlavu má plešatú jak koleno a fúze si zastrihuje sám. Tak sem skočíl k Izakovičovi, ten sa chodzí ke mne strihat, aj holyt. U teho ma jedna jatrnyčka vyšla o korunu lacnejší. Tak sem si jednu kúpil. Doma sem si jú upékól a celú zedól. Len špajdlýky ostaly. Zabudól sem ale, že je pátek! Takto sem Vám, já hrýšny človek, držál pátečný póst. Ket mi neodpuscíte, žena ma vyhodzí z domu jak špinavú handru a po smrci sa budem varyt v pekle, jak nejaké oné ondzité.
-Ak je to tak, Niznerko, ako vravíte, potom sa nič nestalo.
-Jak to? Asnád sa už móžu v pátek jest jatrnyčky? - čudoval sa Nizner.
-Ak ste ich kúpili u Izakoviča, potom hej.
-A to už jako? Hádam len nemá Izakovič nejakú pápežovú výnymku. Čo je Pujzel ménej zbožný človek?
-To nie, ale jedol som raz Izakovičove jaterničky. To sú len samé geršle. Tam nie je ani toľko mäsa, čo by za hriech stálo.
-Vy myslýte, pán farár, že Pujzlové jatrnyčky su hrýšnejšé jak Izakovičové?
-Podľa mňa áno, - potvrdil pán farár.
He,he! - zasmial sa Nizner. - Potom já, dycky v pátek, budem jedávat len tý Izakovičové. K temu si dám deci bíleho vínka a budem mat póst, jak keby boly hody. Já, totyš, geršle velyce lúbim. Za takéto rozhrešený, pán farár, neska vás oholým a ostrihám grátys. Choda nech aj z teho nyšt nemám! Podme na to! Scete dohola, alebo jako dycky, na Žána Gabéna?
-Ani tak, ani tak! Strihali ste ma minulý pondelok a holil som sa dnes ráno sám.
-Nuž, ale, jak vám já zaplacím za to rozhrešený?
-Tak, že o tom, ako som vás rozhrešil, nebudete nikomu rozprávať.
-Ale mojéj žene to mosím povedzet.
-Tej najmenej! To by bola potom len otázka niekoľkých hodín, čo by Izakovič prišiel za mnou a vynadal by mi, že ho ohováram.
-Jak jéj mám potom dokázat, že som nezhrešíl?
-Poviete jej, že som vám prikázal odmodliť tri očenáše a tri zdravase a zajtra prídete ráno na sväté prijímanie.
-To nejde pán farár, - poznamenal smutno Nizner.
-Ako to, že to nejde? -začudoval sa pán farár Ovšonka.
-Kuknyte sa, pán farár, zajtra je sobota! Pred holyčstvom budu chlapi sedzet už od šéstej ráno a skončím večér o desátej. Teda - pri najlepšém! Ket nebude pršat, nékerý prindu ešče aj potom.
Pán farár však mávol iba rukou.
-Tú polhodinu vydržia.
Nizner však neveriaco krútil hlavou.
-No, uvidzím, uvidzím. Možno ím to nebude vadzit alebo ma možno aj zabiju.
-Po omši už môžu, Niznerko, - utešovali ho pán farár, - veď to už budete bez hriechu a čistý ako ľalija.
-Ach! Panenka Márija červenokamenská, prečo sem já tý geršle len jedól? - zalamentoval Nizner a zhrbený, ako by niesol kríž na Kalváriu, pobral sa z fary domov.
