Pri poslednom rozpade zbytku Rakúsko-Uhorska (v roku 1993), kedy sa jeho rakúska časť stala Českou republikou a uhorská Slovenskou republikou, boli strýcom Jaroslavom Cimrmónom z Častej odtajnené dokumenty z jeho archívu, ktoré takmer 80 rokov ukrýval na húre (na povale) vo svojom starom drevenom vojenskom kufríku. To odtajnenie bolo samozrejme iba čiastočné. Starý svetobežník Jaro Cimrmón dobre vie, že aj najväčšie odtajnenia musia prebiehať diskrétne, aby nemohli byť zneužité širokou verejnosťou. Dokonca skôr, než bol ochotný oboznámiť ma s obsahom svojho kufríka, rozhodol sa otupiť moje vnímanie kvalitným vavrineckým červeným. Ale prepočítal sa. Nevedel, že som jeden z mála slovenských abstinentov a aj keď vypijem päť litrov vína, nikto na mne nepozná, že by som stratil svoje vynikajúce vlastnosti fotografického vnímania. Naopak, víno v mojej hlave vymazáva zbytočnosti a tým rádovo o niekoľko gigabajtov priestor mojej pamäte vlastne rozširuje . Keď teda strýco Cimrmón otvoril čierno natretý drevený kufrík, kompjútry v mojej hlave začali skenovať staré dokumenty ako záznamníky ruských špiónov značky Leica.
Prvé, čo som zaregistroval, bol balík, previazaný papierovým špagátom a na ňom úhľadný nápis: TAJNÉ - NEOTVÁRAŤ! Tak sme to teda otvorili a zistili sme, že v balíku je ďalší balík, na ktorom bolo napísané: Tajná správa nadrotmajstra Lukáša o pobyte Jaroslava Haška v Častej v auguste 1914 - TAJNÉ - NEOTVÁRAŤ! Tak sme otvorili aj tento balík. Tam už neboli žiadne zákazy, bez zábran sme teda čítali správu, ktorá osemdesiat rokov pretrvala uložená v drevenom vojenskom kufríku častovského svetobežníka, stojaceho pri rozpade Rakúsko-Uhorska, ako aj pri zrode oboch Československých republík, aktívneho účastníka ich rozpadov, zakladateľa Jednotných roľníckych družstiev i predsedu Dedinskej organizácie privatizačného fondu národného majetku, večne mladého, nestarnúceho ovplyvňovateľa priebehu svetových dejín, strýca Jaroslava Cimrmóna.
Hneď v úvode písomnej správy evidovaný pracovník Odboru dôverných informácií Lukáš píše:
V deň dobytčieho jarmoku sa v Častej objavil podivný vagabund z Českých zemí. Podivné na ňom bolo, že nepriviedol so sebou žiadny dobytok a ani sa nesnažil dobytok nakúpiť. Nenápadne som ho teda začal sledovať. Dostali sme sa až do šenku. Ja som si objednal služobnú sódu a mnou sledované indivíduum rum. S tým rumom sa obrátil na preplnený šenk a spýtal sa:
- Je tady ňákej domovník?
Všetci stíchli. Nie, že by nerozumeli po česky, ale sama otázka ich prekvapila. Do ticha prehovoril mladý holič Nizner.
- V Častej nemáme ani jedného domovníka, každý si strážime svoj dom sám.
- To je dobře, - poznamenal cudzinec - tak to má být! Potom připíjím na zdraví tomuto zdravému a pokrokovému městečku Častá, kde, jak vidím, už zvítězili myšlenky, které se v Praze několik let teprve rodí.
Tu sa do debaty vhodne zapojil domáci občan Jožo Schwiek. Keďže ho predvčerom krava kopla do kolena, podopierajúc sa o vlastnoručne zhlobenú barlu, podišiel k cudzincovi a dal mu otázku, ktorú som tým pádom nemusel dávať ja sám.
- Očujte, cudzinec, máte divný prízvuk, nie ste vy ten, čo mal prsty pri zabití Ferdyša?
Cudzinec sa zarazil, čo som samozrejme okamžite zaregistroval. S napätím som čakal, čo na to odpovie.
- Kterého máte na mysli? - spýtal sa.
- Samozrejme, že nie Ferdyša Citeru z dolného konca, ale následníka trónu z Viedne.
- Chraň panbů! Kdepak já a zabít někoho. Já bojuju jenom proti domovníkům, kteří nám, slušným opilcům v Praze strpčujou život. Císař pán aj s jeho rodinou mi můžou být ukradeni.
- To ale nie je správne! - oponoval Jožo Schwiek. - Cisár pán je cisár pán aj s jeho rodinou. Kam by sme prišli, keby si kadejaký vagabund, len tak, mirnyx-dyrnyx, dovolil zavraždiť následníka trónu. Veď by tu za chvíľu nemal kto panovať.
- Svätá pravda! - zapojil sa do debaty Slováčisko ako repa, jasnozrivý Mišo Húzungtródel.
Vo svojej politickej poznámke pokračoval Jožo Schwiek.
- Ja v tom morde vidím začiatok rozpadu Rakúsko-Uhorska. Mladého zabili, starý, čo nevidieť, umrie aj sám, Maďari myslia iba na seba. Neviem, či by sme aspoň my, Slováci, spolu s Čechmi nemali zachrániť ríšu a vytvoriť štát, ktorý by bol dôstojným pokračovateľom Rakúsko-Uhorského mocnárstva.
- Není to zlý nápad! - súhlasil hneď bruškatý cudzinec z Prahy. - My v Praze by sme byli za, kdyby byl respektován náš požadavek zrušení domovníků na celém území ríše.
- Prečo nie? - rečnícky súhlasil Jožo Schwiek. - Keď sa môžeme bez nich zaobísť v Častej, načo by vám boli v Prahe. V tom by sme mali byť zajedno.
- To je správná řeč! To se mně líbí! Co pijete, vy kluci slovenští? Já to platím! - radostne zvolal Hašek.
- To vieme, že najradšej rum pijeme. Ale nevieme, kto nám to platí.
- Promiňte, že jsem se nepředstavil, Jaroslav Hašek jméno mé. A aby ste věděli, že jsem pravý vlastenec, jsem poslancem za Stranu mírného pokroku v mezích zákona, jménem které putuju po celé říši, získávám pro ní členy a tím pádem i voliče do příštích voleb. Cílem naší strany je bojovat mírnými prostředky za pokrok ve všech směrech, to znamená za zmíněné zrušení domovníků a za zachování Rakousko-Uherské říše za každou cenu, i kdyby neměl zůstat kámen na kameni. I za cenu, že by v ní byli jenom Češi a Slováci. Tak nám Pán Bůh pomáhej a ty, šenkáři, všem na mně rum nalej!
Šenkár Schmid ochotne roznášal rumy a bolo veselo. Jožo Schwiek bol najhlučnejší a sám sa neviem rozhodnúť, či to myslel vážne alebo či provokoval, keď v ľavej ruke držal rum, pravou dvíhal barlu, ako by to bola fangľa a stále vykrikoval: Na Sarajevóóó! Na Sarajevóóó! Všetci sa k nemu pridávali a najviac to indivíduum z Prahy - Hašek. Myslím, že to bol skutočne provokatér, pretože nikdy predtým sa v častovskom šenku u Šmida (kde pravidelne ja mávam službu), a čo ja viem, ani uprostred mestečka u Agnera, ani na hornom konci u Trampergla, nikdy sa tam nepripíjalo na Sarajevo. Všetci sa riadne dopili a ako obvykle, rušili nočný kľud, keď po záverečnej pri odchode posadili na tragač opitého Joža Schwieka, trepali ho na ňom cez celú dedinu a zborovo vykrikovali oplzlé rýmovačky, ktoré moja poctivá fízlovská ceruzka nemôže zaznamenať. (Osobne ústne doplním na Odbore dôverných informácií).
Toľkoto starý záznam, ktorý po rokoch jasne dokazuje, že na Slovensku v Častej boli zárodky nielen vzniku prvého Česko-Slovenského štátu, ale aj knihy, ktorá sa stala svetovým trhákom s tématikou prvej svetovej vojny. Že je to pravda, dokazuje ešte jeden odtajnený písomný dokument z dreveného trezoru strýca Jara Cimrmóna. Bol to vlastne list, vložený do tenkej obálky, odoslaný po nejakom čase z Prahy. Odosielateľom bol Jaroslav Hašek a list bol adresovaný častovskému richtárovi.
V liste sa píše:
Drahý a milovaný příteli,
moc si mne potěšil svým psaním, v kterém si mi tlumočil správu v které Ti fízl Lukáš tak krásnym a inspirativním spůsobem popsal můj krátky pobyt ve vašem krásném městečku Častá. Inspirovalo mne to k napsání několika pokračování příběhu o Dobrém vojáku Švejkovi - myslím, že Švejk, nebo Švík, nebo tak nějak se jmenuje ten váš bodrý občan - který si neopakovatelně nádherným spůsobem dokázal dělat srandu ze všeho a nic mu nebylo svatý. Já sám jsem někdy zapochyboval, jestli to nemyslí vážně. Snad mu nebude vadit, že jsem z něho udělal pražského prodavače psů. Já vím, že se živí prodejem dobytka, ale tahle profese mi nějak do Prahy neseděla. Taky jsem nemohl napsat, že ho kráva kopla do kolene, tak jsem z toho udělal malý revma. Slibuji, že v dalších částech mého povídáni o dobrém vojáku Švejkovi se z toho brzy dostane. Mé okolí si doteďka myslelo, že jsem jenom ochlasta, který nenávidí domovníky, ale já cítím, že se Švejkem obejdu svět. Jenom nevím, kterým směrem se mám vydat na cestu. Asi půjdu proti slunci na Východ. To bych se snad mohl ještě jednou napít dobrého častovského vínka a načerpat další inspiraci. Pak bych se mohl vydat snad na Balkán a přes Turecko na jih. Uvidím. V každém případě, drahý příteli, čekej na mne - nemusíš mít strach, nezdržím se a brzo potáhnu dál.
Tvůj Pepa Hašek
Ako vidno, dokument dokazuje, ako si Hašek splietol meno svojho svetového hrdinu, ktorý sa mal vlastne menovať Schwiek alebo Švík. Pravdepodobne si Hašek zle zapísal meno kumpána z krčmy: miesto Schwiek napísla Schweik, ba možno rovno Švejk.
Zaujímalo ma, či sa Hašek ešte niekedy objavil v Častej. Nevedel som, či drevený kufrík skrýva o tom nejaké ďalšie dokumenty. Jaro Cimrmón mi dôverne naznačil, že Hašek sa v Častej ešte raz objavil.
- Strýco, vari ste sa s ním stretli?
- Ty myslýš, že né? - nepriamo potvrdil Jaro Cimrmón môj odhad.
Vedel som, že sa spolu museli stretnúť. Jaro Cimrmón je tajomný človek. Určite by ste mu nehádali viac, ako 60 rokov a pri tom sa o ňom povráva, že už za Rakúsko-Uhorska bol penzionovaný ako vysoký dôstojník kontrarozviedky. U neho doma, v stolnom šuplíku som na vlastné oči videl starú zahnednutú fotografiu, na nej bol vyfotografovaný s krásnou ženou, ktorá v dolnej časti stroho - a čo je najzaujímavejšie - po slovensky napísala: Jarovi jeho milovaná Matka. Ja som si ako chlapec myslel, že to Jarovi venovala jeho matka. Neskôr som však pochopil, že Jaro Cimrmón a slávna špiónka Mata Hari boli kedysi dôverní priatelia.
Preto som ani na chvíľu nezapochyboval o tom, že sa Cimrmón naozaj osobne stretol aj s Jaroslavom Haškom.
- Tak mi o tom niečo porozprávajte, - naliehal som.
- Ako by som ti to povedal? To bolo tak. Tetička Kováčová, ktorá sa nedávno skoro dožili sto rokov, vedeli robiť vynikajúci syr z kravského mlieka. Keď bol raz následník trónu Ferdinand na poľovačke v častovských pánskych lesoch, ponúkli mu k frištuku ten syr. Veľmi mu chutil, tak sa nechal opýtať, či by mu z neho nedala domov. A ona odpovedala tak, šelijak.
- Aj dám, aj nedám!
- Jak to? - pýta sa jej Ferdinand.
- Zme chudobný ludé. Muža mám kováča a nemá šmytnu. Keby ste mu nejakú zarýdzyly, maly by zme z čeho žyt a já bych vám potom aj každý týden trochu teho syra poslala do kaizerhofu
- Kuknyte sa, Kováčová, dohodneme sa. Já dám šmytna, ty dáš ajdám!
Tak dostal ten syr aj meno. No, aby som to skrátil, ja som ten ajdám vozil do tej Viedne. A vozil som ho tam aj potom, keď už Ferdinanda nebolo. Lebo veď aj starý Joži-báči si rád na ajdáme pochutnával.
Jedného dňa sa objavil v Častej Hašek a prišiel rovno za mnou. Predstav si, vedel, že chodievam každý týždeň so syrom do Viedne k cisárovi pánovi. On vraj by potreboval s ním hovoriť, že či by nemohol ten syr odviezť za mňa on. Nebude to vraj zadarmo. Akosi vedel, že rád čítam, tak mi ponúkol celý ročník nemeckých novín Prager Zeitung. Mňa už to večné trajdalákanie medzi Častou a Viedňou dosť otravovalo, tak som súhlasil. Ale asi som to nemal robiť. Hašek sa vrátil veľmi spokojný, mädlil si ruky a spiklenecky mi pošepkal: Hned to tady bude! Nevedel som čo. Hašek odcestoval do Prahy a na druhý deň oznámili z Viedne, že cisár pán je mŕtvy.
Hašek v tom mal určite prsty! Som presvedčený, že to bol on, lebo odvtedy som ho v Častej nevidel. Podľa môjho názoru Hašek bol ruský špión vo francúzskych službách, platený Nemcami cez Spojené štáty. A neviem, neviem, či v tom nemali prsty Čínania a Japonci. Austráliu a Nový Zéland by som vylúčil, aj keď prst do ohňa by som za to nedal. Jediné, čo v tejto kauze neviem posúdiť, je úloha Veľkej Británie. Myslím, že Veľká Británia by nikdy nemohla súhlasiť s akoukoľvek formou ohrozenia života ktoréhokoľvek monarchu na svete.
Ťažko k tomu čo dodať. Myslím si, že ani netreba. Nerád by som sa zaplietol do obnovenia vyšetrovania tak dávneho prípadu. To, čo tu tvrdím, nemôžem doložiť konkrétnymi dokumentami. Jedna z dcér Jara Cimrmóna objavila na povale pod strechou osie hniezdo. Zobrala sviečku a rozhodla sa osy vypáliť. Veľmi dobre sa jej to podarilo. Osy do jednej zhoreli a s nimi aj celý dom. Samozrejme, ohňu neodolal ani starý vojenský kufrík s písomnosťami, ktoré by teraz mohli mať cenu zlata. Aj zlatý prsteň s nápisom: OD MATKY sa roztavil. V tmavom popole ostala z neho iba malá svietiaca zlatá gulička. Ľudia si mysleli, že sa vytavila z osieho hniezda. Všetci hneď začali vypaľovať osie hniezda na svojich povalách, div vtedy nevyhorela celá Častá.
