Rozhodol som sa preto raz iba predstierať spánok, vyčkať kým uverí, že spím a vydať sa za ňou. Spokojne som odfukoval, sem tam trošku som pridal mierne chrapkanie, až si moja duša myslela, že naozaj spím. Vtedy zo mňa potichučky vystúpila, ako biely obláčik sa vzniesla k otvorenému obloku a vyletela na ulicu. Nečujne som za ňou plával v nočnom šere. Na moje počudovanie ma priviedla k neďalekému kostolíku. Vlietla do neho, ja za ňou. Hoci zvonku okná kostolíka boli tmavé, vo vnútri bolo plno svetla. Prekvapilo ma, že v kostolíku to nevyzeralo ako zvyčajne, skôr mi to pripomínalo nemocnicu. Uprostred bol dlhý operačný stôl, okolo neho plno anjelov, nad nimi nehlučne poletovali maličkí cherubíni a serafíni. Moja duša sa zniesla na stôl a hneď sa k nej sklonili anjeli. Svojimi rukami ju prehmatávali, prstami vnikali do jej vnútra.
- Preťažené myslenie, – zahlásil jeden z anjelov – treba odstrániť 227 poškodených neurónov.
- Nie je to zbytočné? – spýtal sa anjel z druhej strany stola.
- Neuróny musia byť zlikvidované, - odpovedal ten prvý - lebo v mozgu by mohli iniciovať tvorbu zhubného nádoru, ktorý pozemskí lekári ešte nevedia odstraňovať.
- Myslím, či to nie je zbytočné preto, že ten človek je už dosť starý.
- Myslíš? Čo je to šesťdesiat rokov?
- Má už o tri roky viac.
- No a? Ak mu dáme šancu do stovky, tak má pred sebou ešte celú tretinu života. Myslím, že to nie je málo.
- Máš pravdu. Tak, poďme na to.
Anjeli už viacej nepovedali ani slovo, iba z mojej duše vyťahovali akési malé čierne nitky. Narátal som ich 227. Na sebe som cítil, ako mi po nich v hlave ostávajú malé dierky.
- Hotovo! Teraz sa môže vrátiť do svojho tela. – zahlásil jeden z nich.
V tej chvíli som sa prebrall. Chytro som letel napred, domov, do postele, aby som tam bol skôr, než moja duša.
Čakal som, čakal, no duše nikde. Ani neviem ako, nakoniec som zaspal. Keď som sa ráno prebudil, duša bola vo mne a tvárila sa, ako by sa nič nestalo. Chcel som sa jej spýtať, kade sa v noci túlala, len som si nebol akosi istý, či sa to všetko skutočne stalo alebo to bol iba sen.
Vstal som a začal som chodiť po byte.
- Čo hľadáš? – spýtala sa ma manželka, ktorá sa už tiež zobudila.
- Nevieš, kde som si dal papierik, na ktorý som si večer napísal, čo mám dnes urobiť?
- Ach, Bože, máš ty ale hlavu deravú! Veď si si ho položil k telefónu.
Vidíte, aj moja žena postrehla, že mám hlavu deravú. Asi to teda nebol iba sen...
