Aj môj krstný tato bol hasič a nie hocaký. On bol totiž hodnosťou samaritán, teda zdravotník. Keď si v nedeľu poobede obliekol parádnu uniformu, cez plece prehodil samaritánsku torbu s liekmi a s obväzmi, mohli ste si byť istí, že na častovskom ihrisku sa v okresnej futbalovej súťaži schyľuje k tvrdému boju o body. Pri vstupe do areálu štadióna od môjho krstného tatu nikto nepýtal vstupenku, lebo on, vlastne, išiel do dobrovoľnej služby. Okresné súťaže bývali vždy dosť tvrdé, aby sa pre neho nejaká tá samaritánska práca našla. Nášho doktora Lamoša som na futbale nikdy nevidel, môjho krstného tatu vždy. Niekedy tam v rovnakej samaritánskej funkcii bolo možno vidieť s ním aj strýca Fajnora. V priebehu futbalového stretnutia mohli so svojim nadriadeným, „vrchným“ veliteľom častovských hasičov, strýcom Frólom Švarcom, prebrať aj služobné záležitosti.
Raz som vypočul ich rozhovor. Preberali personálne otázky. O kom hovorili menovite, nebudem uvádzať. Tému nadhodili strýco Frólo.
- Došól za mnu, že by scél byt hasyčom. Ná, reku, dobre. Tak som mu povedál, že ho preskúšam na Velký pátek a postavím ho do stráže k božému hrobu. Stály tam s ným ešče tré, tušim Mišo Held, Vinco Citera a Lukačovič z Hoštákóf. Já som sedzél v zadku, aby som na neho vidzél, jak sa bude držat. Výmena bola v porádku a ze začátku tam šecy štyré stály jak kostelné svíce. Už som scél ít ven, ket len naráz vidzým, jak sa akurát ón zložíl na zem jako lata. Mosely zme ho tam krýsit. Vytáhol som ho ven z kostela a hovorím mu: „Chlapče zlatý, jak ty sceš byť hasičom, ket odpadneš pri božém hrobe?“ No povedzte mi vy dvá, kolko rázy ste stály pri božém hrobe?
Krstný tato so strýcom Fajnorom sa pozreli na seba a odhadli to na vyše dvadcať krát.
- No, určite to bolo najmén dvacet rázy, jak né vác.
- A odpadól nékedy nékerý z vás?
- Jakžif! Šak by sem sa račšik už any neprebrál. Preca takú hanbu odemna nygdo nemóže scet.
- No vidzyš! A já ho mám zebrat k hasičom! Šak ode mna je to velká zodpovednost.
Môj krstný tato nebol celkom spokojný. Zastal sa mladého adepta.
- Ale mál by si mu dat ešče príležitost a ešče ráz ho vyskúšat.
- Šak mu aj dám príležitost a ešče ráz ho vyskúšam, lebo ináč je to chlap jak hora. Takých potrebujeme, lebo my zme už len také trasorítky. Sce to mladú krf. Ale k božému hrobu ho postavím, až ket budem mat istotu, že nám nespraví hanbu.
- To je správne rozhodnucí! Je vidzet, že si múdry velytel. Pridzel ho ge Kopčíkovi, nech spolu opatruju hasičskú strýkačku, tam nám žádnu hanbu nemóže robyt, lebo sa temu rozumý.
- Aj tak spravím. Kopčík bude ráda, lebo mi hovoríl, že sa cíci byt už starý, že mu začýnaju ruky brnet.
- Jak by né, ket už tolké roky tríska kladzivom do nákovy, – hovorí môj krstný tato. – Šak já celý život len majskeple pribíjam a též to cícim, že je to už nejak dĺho.
- Mál by sy prent do jé-er-dé, aby sa ci ulachčilo, - poznamenali strýco Fajnor.
Ale môj krstný tato nerozumel, prečo by si mal „ulachčit“ práve takým spôsobom, preto mu to museli strýco Fajnor vysvetliť.
- Móhol by sy ít do kravína kravy dojit. Tahál by si ích za cecky, možná by ci z teho prestaly ruky brnet.
Strýco Fajnor aj so strýcom Švarcom sa začali smiať, no môj krstný tato to nemohol nechať bez poznámky.
- Taká kravina móže napadnút len takého vola jak si ty! Velytel, jaký sy to velytel, ket móžeš takého somára už dvacet rokóf stavat k božému hrobu?
Ktovie, ako by celá debata pokračovala, keby na ihrisku neprišlo k vážnej kolízii dvoch hráčov. Náš obránca rozoral kolenom ihrisko, museli ho priniesť „za lajnu“ k môjmu krstnému tatovi, ktorý za výdatnej pomoci strýca Fajnora začal s jeho ošetrovaním.
- Éj, škoda Vincko, - prihovoril sa k hráčovi – keby som tu mál nóž, aj by som ci tú nohu odrezál, ale takto ci to len vyčiščím a zaflajstrujem. Nedá sa nyšt robyt, budeš sa moset ešče vrácit na hryščo, aby vás tam nebolo málo.
Taký vtipkár bol môj krstný tato, z každého si vedel utiahnuť, hoci aj zo mňa. Prišiel som raz za ním do jeho šusterského „vrštatu“ so zimnými bagancami. Priznám sa, že som tam nerád chodil, lebo to tam smrdelo všelijakými dratvami, kožami a lepidlami. Ešte som ani nepozdravil, už na mňa spustil.
- Nehovor mi, že sa ci tý bagance pokazily, šak som ci ích len tot, pred dvoma rokma reparuvál.
- To né, krsný tato, ale potrebuvál by som, aby ste mi na né daly dobré podkovyčky, aby som sa na ných móhol dobre šmýkat. Na Podvórnych zamrzól potok a bez podkovyčék nemóžem robit vývrtky.
- Tak ích hodz hentam do kúta, po Vánocách sa ci na to kuknem a po Novém roku si pre né dondzi.
- Ale to je neskoro, krsný tato, šak dotedy móže ten led aj rozmrznut.
- To by bolo len dobre, dél by ci tý boty vydržaly. Ale ket myslýš, tak dondzy poobedze.
Keď som prišiel poobede, bagance som nikde nevidel. Krstný tato sa obzeral okolo seba, ako by hľadal moje bagance.
- Očuj, Vyncko, – obrátil sa na svojho pomocníka, - dze su tý jeho škarbaláky?
- Keré myslýš?
- Nedál sy ích ty Lojzovy Budancovy?
- Lojzovy som dál tý, s novýma podkovičkáma. Nehovorýl, že by neboly jeho.
Vedel som, že si ma obaja doberajú, očami som hľadal moje bagance, až som ich našiel na regáli. Skoro by som ich ani nebol poznal, lebo okrem toho, že mali krásne, ako striebro lesklé podkovičky, boli aj vyleštené ako zrkadlo.
- Hentý su mojé! – vykríkol som od radosti.
- Ket sa ci lúba, tak si ich ber, lebo gdo vý gdo ých bude zasek hledat.
Zobral som z regála moje vykrášlené bagance a spokojne som si ich prezeral. Hoci som nemal vo vrecku ani korunu, slušne som sa opýtal na cenu, ktorú budem musieť zaplatiť.
- Čo som dĺžny, krsný tato?
- Tysíc korún! – odpovedál krsný tato, ani sa na mňa nepozrel. Ja som vedel, že si zasa len zo mňa uťahuje.
- Ale já tolko nemám.
- A kolko máš? - No, já ščúlek nemám any korunu, ale mama my dá, kolko povýte a já to hnet donesem.
Krstný tato zo svojho šustrovského verpánka sa na mňa pozrel ponad svoje tlsté okuliare a prísno sa spýtal.
- Jak to, že nemáš penáze, šak si minyštrant. Já vím, že pán farár Ovšonka vás dobre plací. Pójdem za ným a povím, aby cy to strhól z platu. Ščúlek utekaj, lebo ma zdržuješ v robote. A mame nyšt nehovor. Nemosý vedzet, že si taký žebrák.
Vedel som, že vtipkovanie môjho krstného tatu na môj účet skončilo. Pekne som poďakoval a bežal som domov, aby som ešte do zotmenia stihol vyskúšať moje opodkovičkované bagance.
Pri najbližšej návšteve u mojej krstnej mamy, ktorá bola sestrou môjho otca, som si však posťažoval.
- Krsná mama, prečo si krsný tato furt ze mna utahuje?
- To mi any nehovor! Ón si z teba utahuje? A jako?
- Já vím, že nykedy nyšt nezebere za robotu, ket mi néčo robí, ale dycky, ket sa ho pýtam, čo som dĺžen, tak my poví, že tysýc korún.
- No, šak počkaj! Od svojého krsnátka bude pýtat také nekrestanské penáze! Neska scél k večeri makové slýže, místo teho mu s chabynu namascím kríže!
- Nehovorte mu račšik nyšt, lebo by sa móhol ešče na mna hnevat. Ket si ze mna robý srandu, aspon je veselo.
- Len sa ho ty nezastávaj. To si ón nemóže dovolyt, aby si z našého minárikofského rodu robíl srandu. Nech si robí srandu ze svojích dzecí, šak ích má šest!
O mojom krstnom tatovi musím povedať, že bol široko-ďaleko najlepší hubár. Rád chodil do lesa. Asi preto, aby predtým, než začal pracovať vo svojom smradľavom vrštate, do zásoby sa nadýchal čerstvého vzduchu. Nikto z dediny nepoznal jeho chodníčky. Vždy chodieval sám a nikdy sa nevrátil s prázdnym košíkom. Vďaka jeho hubárskej vášni sme mali na Vianoce vždy voňavú polievku z pravých sušených hríbikov.
Ja som bol asi jeho pravým opakom, lebo som vždy priniesol menej, než moji kamaráti, s ktorými som šiel do lesa. Mal som vždy pocit, že jedlé huby sa predo mnou skrývali. Ako sme v lese postupovali, kamarát vedľa mňa každú chvíľu čosi našiel a ja nič. Tak sme si vymenili trasy, ale predo mnou zasa nič. Urobili sme aj taký experimnet, že kamarát išiel za mnou. No aj vtedy, on za mnou nachádzal viacej húb ako ja.
V jedno leto, keď sa hubári vracali z lesa s prázdnymi košíkmi, spýtal som sa krstného tatu, či aj on nič nenašiel.
- Je to bída, šadze samá suchoba. Nygdze nyšt neroste.
- Any vy ste nyšt nenašly?
- Pár som našól, ale nebolo to any za dva košíky.
- Dva košíky je pre vás málo? Šak já, keby som našól dva košíky hrýbof, tak sa z nykým any nevyprávam.
- Dva košíky, to najdem aj na asfaltke po Vánocách na Štefana.
Niekto by si mohol myslieť, že sa môj krstný tato vyťahuje. No ja som mu veril. Pokúsil som sa ho trochu vyprovokovať.
- Krsný tato, ket ste mój krsný tato, prečo ma nenaučíte hledat huby, jak to víte vy. Kamarády sa my smeju, že som slepý jak patrón, čo nemóžem nyšt najt. Hovorá, že hrýby najdem, len ket sa na jedném šmeknem a na druhém sy rozbyjem nos. Zeberte ma nékedy ze sebu, nech sa naučím vašé chodnýčky.
- Prečo né? Teba by som nezebrál ze sebu? Zajtra ráno prindzi o štvrtéj.
Ráno o štvrtej som bol v plnej poľnej u krstného tatu. On bol už tiež pripravený. Vyrazili sme Jankovičovou uličkou na Špígel. Tam je les krásny ako park. Chodieval som tam na hríby s kamarátmi, dobre som to tam poznal.
- Tu nyšt nebude, nebolo tu any včéra, - poznamenal som. - Jak to móžeš hovorit! Ic kuknut do hentéj jamy, ale pocichúčky, aby sa ca nelekly.
Zašiel som na miesto, ktoré mi označil krstný tato. Oči mi šli vypadnúť z očných jamôk a skutočne som zbadal jeden hríbik.
- Mám! Už mám jeden! Krsný tato, už mám jeden! – volal som od radosti.
- Nehulákaj jak paviján, lebo sa ci hrýby rozutekaju. Ket si našól jeden, hledaj mu bratóf. Hrýb neroste nykedy bez bratóf. – rozčuľoval sa na mňa krstný tato.
Hneď som stíchol. Kľakol som si do trávy a rukou som skúmal centimeter po centimetri priestor okolo seba. A skutočne som našiel ďalší a ďalší hríbik, jeden krajší, ako druhy. Postupne sa mi košík takmer z polovice zaplnil. Keď sa mi zdalo, že som už asi všetko vyzbieral, obzeral som sa po krstnom tatovi. Nikde som ho však nevidel. Kričať som nechcel, aby som ho zasa nenahneval. Iba potichu som skúšal a keď ani to nepomohlo, predsa len som začal kričať i hlasno. Ale krstný tato ako by sa do zeme prepadol. Skúšal som teda i bez neho hľadať podobné priehlbiny v lese, ale v ten deň som už nenašiel ani jeden hríbik. Vybral som sa nakoniec domov. Náladu mi zlepšili prví ľudia, ktorých som v to skoré ráno stretol. Keď mi nakúkli do košíka, boli prekvapení, že v tejto suchobe som vôbec niečo našiel.
Keď som prišiel ku krstným, krstný tato už sedel na podstienku a frištukoval bielu kávu s nadrobeným chlebom.
- Ná dze si sa mi stracíl? - privítal ma.
- Já som sa nestracíl, lebo som ból furt na tém istém míste, ale vy ste zmyzly jako gáfor.
- Ná ket ca nygdze nebolo, trochu som sa pomotál a išól som domo. Ukáž, kolko si našól?
Ukázal som mu hríbiky na dne košíka.
- Stará, pod sem! Kukny, kolko našé krsna našlo neska hrýbof.
Krsná mama prišla, pozrela do košíka a pochválila ma.
- Šikovný si. Ukáž, daj sem, trochu ci to prilepším.
Zobrala môj košík a odišla do komory. Za chvíľu sa vrátila s plým košíkom pravých hríbikov. Keď to videl krstný tato, zaprotestoval.
- Šak ty si mu dala skoro šecký mojé hrýby!
- Ná čo! Ty si starý bosorák, do Vánoc ešče néčo najdeš.
Krstnú mamu, aj krstného tatu som mal veľmi rád. Boli to čestní ľudia a myslím, že oni mňa mali tiež radi. Obaja zomreli v tom istom roku, ako môj tato. Aj ich najstarší syn, Lacko, ktorý sa tak veľmi podobal postavou na môjho otca, zomrel v tom istom roku.
Želaním krstného tatu bolo, aby bol pochovaný v parádnej hasičskej uniforme. Jeho želanie mu rodina splnila. Keď som ho videl vyparádeného v truhle, vyzeral, ako by sa práve poberal do stráže k božiemu hrobu. Okrem veľkého množstva príbuzných, priateľov a známych, na jeho poslednej ceste ho v parádnych uniformách vyprevádzalo aj „vojsko“ členov častovského dobrovoľného hasičského zboru...
