S režisérom Jiřím Svobodom sme realizovali inscenáciu podľa románu Alberta Moraviu Ľahostajní. Po živom odvysielaní inscenácie zašli sme odreagovať sa do kaviarne Olympia. Bolo nás päť: my dvaja s režisérom a herci Evička Krížiková, Mico Huba a Ivan Mistrík. Keď sme sa usadili, rozhodli sme sa, že budeme piť gin. Len čo nám ho čašník priniesol, navrhli mi páni herci, aby sme si potykali. Čo vám budem rozprávať, ako ja viem, potykali sme si asi trinásťkrát. Ja som v priebehu dvoch hodín vypil trinásť ginov! Ivan, ten popri tom ešte pri iných stoloch vypil dvojnásobok neviem čoho. Po tom všetkom, keď sme sa rozhodli, že pôjdeme domov, podujal sa porozvážať nás všetkých svojim autom po celej Bratislave. Keď som mu vytýkal, prečo opitý jazdí autom, povedal mi, že nemôže chodiť pešo, lebo keď má vypité, nech sa akokoľvek snaží, za boha nevie ísť rovno...
Keď som vystúpil z auta a on sa pomaly a zrejme opatrne vzďaľoval, zdalo sa mi, že som v pohode. Pravdou bolo, že som sa trochu dosť potácal, ale zvládal som to... Až kým som si neľahol do postele. V teple domova sa uvoľnili alkoholické étery v mojej hlave a v žalúdku a nastal krátky koniec môjho mladého života. Prišlo mi strašne zle. Fakt som bol presvedčený, že je to môj koniec. Nedalo sa mi ani ležať, ani stáť, žalúdok sa mi chcel prevrátiť ako kabát. Ani neviem, ako to dlho trvalo, kým som umrel. Ani neviem, koľko trvalo, kým som sa opäť navrátil k životu. Ale keď som sa ubezpečil, že naozaj žijem, prvé čo bolo, prehlásil som sám pred sebou, že niečo také sa mi už nikdy v živote nesmie stať. Rozhodol som sa, že nebudem už nikdy piť.
Ani si neviete predstaviť, aké ťažké je na Slovensku takéto predsavzatie splniť. Až potom som si uvedomil, že nieto dňa, že by vás niekto neponúkol štamprlíkom. Ale ja som sa zaťal. Bolo mi jedno, čo si kto o mne myslí.
I keď predsa, malú výnimku som urobiť musel - kvôli môjmu otcovi. Keď som mu oznámil moje rozhodnutie, že nebudem piť, vyčítavo sa ma opýtal: "A to, keď prindeš domo, tak si se mnu any vínka nevypiješ?" Nad takou otázkou som sa musel zamyslieť a hneď som aj upravil moje rozhodnutie. Povolil som si, že za deň môžem vypiť dve deci vína. S touto malou podmienkou sa mi podarilo desať rokov nevypiť ani slzu tuhého alkoholu. Nakoniec, u nás v Častej víno ani nie je alkohol. Slivovica, rum, gin, všetky trúnky, to je alkohol! Ale víno, to je božia krv...
Ako som už spomenul, na Slovensku je ťažké byť abstinentom. O nič ľahšie tomu nie je ani v Maďarsku. Tam to dopadlo so mnou veľmi zle. Nakrúcali sme tri mesiace v ateliéroch MAFILM a na záver sme boli pozvaní na recepciu na našu ambasádu. Po oficiálnej časti recepcie, keď sa začala podávať káva, ako sa patrí a sluší, chceli sme sa rozlúčiť. No pán veľvyslanec nás poprosil, aby sme ešte ostali, že bude prekvapenie. Tým prekvapením bolo, že sa otvorili akési tajné bočné vchody a spoločnosť bola naraz plná manželiek pracovníkov veľvyslanectva, ktoré pripravili malé pohostenie - bryndzové halušky. A opäť sa začal nalievať alkohol všetkých možných druhov, len džús, ktorý som pil ja, sa akosi minul. Tak som nepil nič. Pani veľvyslancovej to bolo ľúto, preto ako náhradu mi stále ponúkala nejaký alkohol. Ja som s úsmevom odmietal s odôvodnením, že alkohol nepijem. V tom čase som abstinoval už hádam sedem rokov. Aj kamaráti ju ubezpečovali, že ja nebudem piť. Nakoniec, vo vrecku som mal kľúče od auta Jožka Adamoviča, aby som našu malú skupinku mohol potom odviezť do hotela. Čo ostávalo pani veľvyslancovej? Pohárik, ktorý mala pre mňa, musela vždy vypiť sama. Po hodinke ich mala - mojich i svojich - v sebe už dosť a prišlo k výstupu! Keď som znova odmietol piť, pani veľvyslancova sa strašne rozčúlila a kričala, ba priam revala na mňa: "Ja viem, prečo vy nič nepijete! Vy ste špión!" Poviem vám, bol to riadny trapas pre všetkých prítomných. Nič sa nedalo robiť, museli sme sa všetci diplomaticky tváriť, že sme nič nepočuli a zábava pokračovala ďalej. Ba objavil sa ešte aj nejaký džús, aby som čosi mohol popíjať, aby som nevyzeral naozaj ako dáky špión...
Na záver ešte spomeniem, ako som raz môjho profesora abstinencie vyprovokoval k neuváženému činu. Uvedomil som si totiž, že som ho nikdy nevidel piť obyčajnú čistú vodu. Poprosil som čašníka, aby jej za pohárik priniesol. Keď ju priniesol, oslovil som Ivana: "Ivan, ja som ťa v živote nevidel vypiť žiadnu vodu. Buď taký dobrý vypi teraz tu, predo mnou deci vody, aby som mohol zodpovedne tvrdiť, že som ťa videl raz aj vodu vypiť." Ivan moje želanie splnil.
Krátko na to, keď sme sa vrátili z nakrúcania do Bratislavy, náhle museli Ivana odviezť do nemocnice. Lekári mu zistili, že má v pľúcach vodu. Podstúpil k vôli tomu aj dajakú náročnú operáciu. Vytýkal mi potom, že som mu to spôsobil ja, pretože som ho nútil piť vodu. "Je to ťažké s tebou," - bránil som sa - "tvoj organizmus sa nikdy v živote nedostal k vode. Keď si ju vypil, tvoje receptory sa dostali do šoku. Čo to je, čo to má byť? Kam s tým? Receptory urobili chytro rozbor neznámej tekutiny. Zistili, že sa skladá z kyslíka a vodíka. Konštatovali, že kyslík patrí do pľúc. Nuž, tak ho tam aj šupli."
