Konečne sa ozval ostrý hlas veliteľa požiarnikov.
-Mužstvo, pozór!
Všetci požiarnici svižne vstali, vystreli telá ako sa len komu dalo. Veliteľ mohol pokračovať.
-Kamarády a súdruzi, náš zbor poscihla tažká a nenahradzitelná strata. Neska ráno skonál náš kamarát, požárnyk Tóno Hruška. Uctyme si teda jeho památku minutovým cichom...
V požiarnej zbrojnici nastala chvíľa ticha, ktorú narušil iba tichý vzlyk najstaršieho požiarnika, starého Šafárika.
Po minuté ticha sa ozval opäť veliteľov hlas.
-Dekujem vám súdruzi za našého kamaráda Tonka Hrušku. Jak šeci víte, zatát nygdo neví, jak sa mu to móhlo stat. Nevím to any já. Ale vím, že Tonko Hruška mi bude velyce chýbat. Pri každém ohny býval dycky medzi prvýma a neodešól, dokát sa dýmilo čo len z jedného uhlýka. Bude nám chýbat nélen pri požároch, ale aj pri božém hrobe. Náš kamarát Tónko sa móže spolehnut, že to odščúlka šeci budeme tahat aj za neho nélen pri božém hrobe, ale odstojíme to aj pri jeho hrobe, zatát čo ón si bude už len pokojne ležat v truhle! Jednoducho, budeme to tahat za našého kamaráda, jako keby tu ból furt živý medzi nama.
-Tak prísaháme! - jednohlasne odsúhlasili požiarnici veliteľov prísľub ich nebohému kamarátovi.
-Pohov! - zavelil veliteľ. - A včúl si móžete šeci sednut.
Keď si všetci sadli, pokračoval veliteľ v preberaní organizačných pokynov.
-Pohreb nebohého Tónka Hrušku bude v sobotu, takže by sme nemaly mat žádne problémy, budeme mat volno. Samozrejme, že nastúpime šeci v parádnych unyformách. Ale pripomínam, dajte si záležat, aby boly šecký unyformy porádne vyčiščené a vypigluvané. Vdovci móžu print ge krajčírovi Karnokovi, kerý ím ancúgy vypigluje grátis. Ale takých pet korún za ten grátys by ste mu móhly dat. Než to k nemu donesete, nezabudnyte si to doma vyčiščit. Nerobte mi u neho hanbu. Unyformy porádne vyluftujte, aby z ných neból cícit smrad alebo dokonca stuchlynu. Račšik si ích pred pohrebom postríkajte pitralónom, nech smrdzíme pri truhle jak porádny chlapi. Ket prindeme k Hruškom na dvór, nosiči sa hned postavá k truhle. Trubači sa postavá za hlavu, ale až k scene, aby tam móhol pokojne print pán farár Ovšonka z minyštrantáma, pánom učitelom Kutarnom a s kostelnýkom Bélom Soldánom, kerý budu spívat "cirkum dedérum". Len čo týto prindu, trubači budu trúbit večérku...
-Večérku? - bez dovolenia skočil veliteľovi do reči mladý Héger. - Šak pohreb bude už poobedze.
Všetci hasiči sa začali smiať.
-Tak za prvé, Janko: si mladé ucho, keré neví, že u nás je to jako na vojne a velytelovi nemóžeš skákat do reči kedy sa ci zasce. Za druhé: pre nás to bude poobedze, ale pre našého kamaráda Tónka to bude už večér jeho života. Rozumíš temu?
-Rozumím, rozumím... - ubezpečoval mladý Héger veliteľa i ostatných požiarnikov.
Po malom incidente pokračoval opäť pokojným hlasom veliteľ.
Po "večérke" zavelým pohov a dál bude už pokračuvat pán farár aj z jeho ludma. Pripomínam, že ked si ludé budu klekat, my požárnyci ostaneme stát. Na mój povel sa dáme do pozoru a pri tém budeme salutuvat. Ked budu ludé stávat, zasek dám povel pohov. Mosíte na mna dávat pozór, lebo velytelské povely budem dávat pocichu, aby sem neskákal pánovi farárovi do reči.. Rozumely ste doščúlka šeckému?
Všetci požiarnici, vrátane mladého Hégra súhlasne prikyvovali.
-Aby som nezabudol! Julo Held, tak, jako dycky, ponese medajle. Úfam, ešče máte doma tú sametovú podušku, na keréj si nésol medajle naposledy?
-Neboj sa, velytel, podušku máme. Ale nevím, či nejaké medajle má doma Tóno. Já si nepamatujem, že by si ho ból nékedy vyznamenával.
-Jednu má, na sto percent, za rozvoj požárného hnucá v okrese. Dostál juna mój pokyn od okresného náčelnýka Gregora pred troma rokáma pri príležitosci Velkéj októbrovéj revolúcie. A aby to patrične vypadalo, nejaké mu tam pridám ze svojích. Neboj sa, budeš tam mat medajlí, že by ích pes neunésol.
Julo mal však ešte jeden problém.
-Ščúleky nevím, velytel, nakonec aj tý tvojé mám vysypat do hrobu?
-V žádném prípade! - ohradil sa veliteľ. - Už sa nebudu hádzat medajle do hrobu. Z okresu prikázaly medajle po nebohých uchovávat na večnú památku v požárnych zbrojnycách na čestném míste v červených kúcikoch. Stolárovi Bošmanskému dáme spravit peknú vitrínu a po Vašéj smrci tam dáme aj tý vašé medajle. Škoda by bolo, aby hrdzavely v hroboch, ked sú také pekné. Nemám pravdu?
-No, já nevím! - zaoponoval mašinysta Kopčík. - Mám tri medajle a slúbil som ích mojím trom synom. Ony sa už aj dohodly, kerá bude kerého.
-Ket ešče pár rokóf vydržíš neumret, budeš mat tolko medajlý, že nebudeš vedzet čo s nyma.
-Nuž, v takém prípade nedbám, tých pár rokóf to teda ešče potáhnem a nejaké medajle dám aj do téj našéj hasičskej kasne. - odsúhlasil veliteľov návrh Kopčík.
Veliteľ Švarc sa rozhodol mimoriadnu schôdzu skončiť.
-Dyskúziju otvírat nebudem, už neny o čém diskutuvat. Tóna aj tak nygdo z jeho smrtelného spánku neprebudzí. V sobotu sa zendeme o pól druhej tu, v Požárnej zbrojnyce a společne odpochodujeme otátok na Pažic k Hruškovcom. Je to skoro kilometer, od ných na cinter další, tak si nezabudnyte obut nejaké porádne boty, aby ste z ných nedostaly otlaky. Trubači si tu móžu ešče neska precvičit smútečnú večérku a ostatný sa móžu zebrat domo čiščit a pigluvat svátečné unyformy.
Ako veliteľ povedal, tak aj bolo. V sobotu, krátko pred druhou, vyglancuvaní, vyčiščení a vypigluvaní požárnyci pripochodovali na dvor k Hruškovcom. Boli tam už všetci najbližší i vzdialení príbuzní a susedia zblízka i zďaleka. Vo dvore vytvorili požiarnici zoradený útvar po ľavej strane zosnulého. Traja trubači sa postavili za hlavu zosnulého, nosiči obstúpili rakvu.
Ale čo to?! Na jednej strane boli traja nosiči, ako to má byť, ale na druhej strane boli iba dvaja.
-Kdo nám to chýba? - ticho zasičal veliteľ.
Nikto z požiarnikov nevedel prísť na to, kto z nosičov chýba.
Iba mladý Héger vedel, kto mal byť šiesty.
-Velytel, chýba tam nebohý Tóno Hruška, ten predsa dycky patríl k nosičom.
-Kristušát, -zahrešíl velytel, ale veľmi potichu, takže to nikto z príbuzných ani nezapočul - ščúl máš tuším velkú pravdu. To je patályja! Keho tam dáme? Fajnor je malý, Štefi Jablonovský ešče k temu aj slabý. A keby aj, ón nemóže, lebo robí samaritána. Čo keby négdo odpadól, jak by ho potom móhol ošetruvat?
Mladý Héger už nemohol vydržať.
-Velytel, čo keby som tam išól já. Som mladý a silný. Aj vola by som zložíl na zem z holýma rukáma.
Veliteľ si očami premeral Hégra, ale to len tak, aby mu hneď nemusel dať za pravdu.
-A víš, že by to aj tak móhlo byt? Už aj tam ic, lebo sa nám za chvílu šeci začnu rehotat.
Héger so všetkou vážnosťou pristúpil k rakve a doplnil počet nosičov. Vyzeralo to, ako by si bol musel ešte prehovoriť pár poznámok s veliteľom a zaujal pokojne svoje miesto po pravici nebohého.
Veliteľ bol natoľko spokojný, že zabudol dať povel trubačom, aby začali hrať večierku, pretože pán farár Ovšonka aj so svojim sprievodom už prichádzal.
Trubači viseli na veliteľovi pohľadom, ale ten si myslel, že už má všetky problémy za sebou. Prvý sa spamätal strojník Kopčík.
-Velytel, zavel pozór! - šuškal mu do ucha.
-Prečo? - pýtal sa ho veliteľ tiež priduseným hlasom.
-Trubači čekaju!
-Na čo čekaju?
-Šak si včéra večér povedzél, že maju začat trúbit, ked zavelýš pozór!
-Ahá! - konečne pochopíl veliteľ. -Já ím mám zavelyt!
Veliteľ sa nadýchol a silným hlasom zavelil.
-Trubačíí, móžete hrát! - Šeci požiarnici pochopili skôr než trubači a hrdo naduli prsia. Až potom sa spamätali aj trubači a začali hrať. Jeden začal skôr, druhý trochu neskôr a tretí kdesi uprostred. Ale hneď po prvom tóne sa zladili a potom už hrali ako profesionáli. Slzy tiekli potokom, aké to bolo dojímavé. Aj mladý Héger sa rozplakal, ale skôr preto, že dostal takú významnú česť, stať sa nosičom.
Napravo od truhly stál Julo Held a pred ním na sametovej poduške sa lesklo sedem nádherných medajlí, každá iná. Leskli sa, ako by boli z čistého zlata.
Nedlho po pohrebe boli oslavy Veľkej októbrovej revolúcie. Pri tejto príležitosti veliteľ požiarnikov ocenil aj zásluhy mladého Hégra. Odmenil ho medajlou Za statočnosť.
Okrem toho, medailu dostalo aj sedem ďalších požiarnikov, medzi nimi In memoriam aj nebohý Tóno Hruška.
