Bol som poručíkom delostrelectva. V jeden večer, uprostred týždňa, zachcelo sa mi ísť do ulíc za babami. No, zaváhal som. Nakoniec som nešiel nikam. Radšej som si ľahol do postele, že pôjdem trochu skorej spať. Aby som sa umravnil, prečítal som si v posteli pár strán z Lagerhoffovej Teórie nerovnosti štvorcov. A naozaj, po chvíli ma začal premáhať spánok. Knihu som zatvoril, zhasol svetlo, že budem spať.
Už-už som zaspával, keď ktosi na dvere ostro zaklopal. Skoro som dostal infarkt.
- Kto je?! – spýtal som sa rázne, skôr nahnevaný, než zvedavý.
-To som ja, tvoje Svedomie, - ozval sa spoza dverí nežný, no vtieravý hlások.
- Kto ťa volal? – pokračoval som z postele tónom, z ktorého by sa malo dať vycítiť, že dvere sa mi otvoriť nechce a ani ich neotvorím.
- Mňa predsa nikdy a nikto nevolá. Od toho som Svedomie, aby som samo vedelo, kedy mám prísť. Prosím ťa, otvor mi dvere, - žobronilo ako malé dieťa.
- Neotvorím! A kašlem na teba! Príď inokedy, nemám teraz chuť viesť s tebou nekonečné debaty o morálke, o etike a čo ja viem o akých hlúpostiach. Ja chcem teraz spať!
V nádeji, že som definitívne skončil handrkovanie so svojim Svedomím, zaboril som hlavu do perín, aby som nič nepočul.
Lenže neviem, či vy máte podobné Svedomie ako ja. Neodbytné je ako ploštica. Nájde aj tú najmenšiu škáročku a pretiahne sa cez ňu ako had a už sa mi vtíska do postele.
- Neblbni! – bránim sa.
- Čoho sa bojíš? – nechápe Svedomie moje obavy.
- Predstav si, že by teraz prišla moja žena! – vravím.
- Netáraj hlúposti! Veď ty nie si ženatý, – bralo ako žart moju poznámku
- Čo ty vieš? Možno aj dvakrát! – zamachroval som.
- To mi ani nehovor! Mal by si odvahu klamať vlastné Svedomie s dvomi ženami naraz?
- Ak ma večne budeš otravovať, aj s tromi! – odpovedal som ostro.
- Bééééé…! – nevydržalo Svedomie hru nervov a rozplakalo sa ako malé dieťa. Preč bolo zrazu jeho prefíkané sebavedomie. Vyfúklo a spľaslo ako prasknutý mechúr. Otvoril som okno, prievan ho vytiahol von, do tmy, ako dym z cigarety. Chytro som zasa okno zatvoril, ľahol do postele a so zatvorenými očami načúval, či sa moje Svedomie opäť zákerne neozve.
Che, che, che, neozvalo sa!
Tak som teda vstal, obliekol som sa a vyrazil von, do ulíc, za babami. Namieril som si to rovno do baru Kocka. Tam sa mi vždy najviac páčilo. Ani teraz tomu nebolo inak. Hneď od dverí som videl, že je tam veselá spoločnosť a pri bare sedí plno krásnych žien. Šiel som k baru, že si k niektorej sadnem a dám si s ňou sódu, riedenú kubánskym rumom.
Nestačil som si však objednať, lebo v rohu kaviarne som pri stole zbadal sedieť moje Svedomie – predstavte si - s vygľancovaným poručíkom od letectva. Strašné, čo i len pomyslieť, že Svedomie poručíka delostrelectva koketuje s nejakým naondulovaným „luftvtákom“!
Zrada vlastného Svedomia je pre vojaka niečo strašné a nepredstaviteľné. Čo som mal urobiť v takej situácii? Šiel som domov, namieril som na seba delo a zastrelil som sa…
A predstavte si, miesto Svedomia, prišla, pre zmenu, rovnako odporná a otravná - Smrť.
