- Tu máš plány, - vraví mi, - a postav koráb. Pozveš naň všetkých spravodlivých.
Pozrel som na plány, konštrukcia sa zdala byť veľmi jednoduchá, ale skôr než koráb mi to pripomínalo plť.
- To bude zase potopa, ako vtedy dávno? - spýtal som sa.
- Áno! Vytopím to všetko od Uralu po San Francisko a od rovníka po severný polárny kruh.
Pochopil som, že Večný má pred sebou grandiózny plán a v tom jeho pláne mi bola zrejmá moja vznešená úloha.
- Z každého druhu budem musieť vybrať pár...
- Nie! - prerušil ma Večný. - Teraz pôjdeme na to trochu inak, demokratickejšie. Zoberieš každého spravodlivého.
- Dovoľ, aby som sa zasmial. Veď tá plť sa pod ich váhou prevráti a všetci spravodliví sa utopia skôr, ako zmiznú pod vodou Alpy.
Tvár Večného sprísnela.
- Aj keď si len človek a ako takému ti medzi nebom a zemou nemusí byť všetko jasné, dúfam, že nepochybuješ o mojich vedomostiach. Koráb nebude len takou obyčajnou plťou. Nevšimol si si zvláštne rozloženie magnetov pod jeho celou plochou?
- Všimol, je ich štyridsaťosem. Myslel som, že majú odtláčať do strán prúdy vody, ktoré budú padať z oblohy, aby na nás nepršalo.
- Na to budú stačiť tieto štyri, - ukázal mi Večný v plánoch. - Ako som ti už povedal, koráb nie je len takou obyčajnou plťou. Je to koráb, ktorým sa ty a tebou vyvolení spravodliví presuniete do budúcnosti.
Potom Večný porozkladal po zemi svoje papiere a začal mi vysvetľovať jednotlivé detaily.
- Musím sa priznať, že mňa už neteší zaoberať sa vami, - povedal. - Nech som v minulosti pre vás vymyslel čokoľvek, ľudia to vždy obrátili vo svoj neprospech. Ej veru, chybou bolo, že som vás nechal konať slobodne.
- Svätá pravda! - súhlasil som s Večným bez výhrad.
- Teraz bude na tebe záležať, - pokračoval Večný, - koľko spravodlivých nájdeš. S nimi sa prenesieš do budúcnosti a tam budete žiť životom podľa vašich predstáv...
Toto mi Večný povedal a rozplynul sa ako obláčik pary nad variacou sa ryžou. A mal som k nemu ešte toľko otázok...
Zobral som plány a hneď som začal uvažovať, ako a kde zohnať peniaze na materiál. V podstate išlo hlavne o drevo, klince a magnety. Vyriešil som to tou najväčšou pôžičkou v banke (veď som vedel, že ju nebudem musieť nikdy splatiť), nakúpil som všetko, čo bolo treba, a začal som v Častej u mojej mamy na dvore majstrovať. Ako som tak zatĺkal klince, prišla ku mne moja mama a tvrdým častovským dialektom sa ma spýtala.
- Čo to bude, aš to bude?
Prerušil som prácu, zotrel som si z čela pot a plný hrdosti som sa jej snažil v jednej vete vysvetliť všetko.
- To bude koráb, ktorým sa prenesieme do budúcnosti.
- A načo? - spýtala sa ma mama a, priznám sa, touto lakonickou otázkou ma dostala do pomykova.
- Načo! Načo!... Príde potopa, pretože ľudia žijú v hriechu, klaňajú sa zlatému teľaťu, neuctievajú Večného. Zoberiem na koráb všetkých spravodlivých a prenesieme sa do budúcnosti.
- Na tejto kraksne? - zapochybovala mama a pokračovala. - No dobre, synček, dobre! Máš prepracuvaný mozek. Ale ket budeš pár dný zatĺkat tý klynce, dostaneš sa z teho. Tu v Častéj máme velyce zdravý luft.
Mávla rukou a šla dovariť fazuľovú omáčku.
Ľudia sa dopočuli o mojej zvláštnej činnosti. Začali v húfoch chodiť k nám a prizerali sa mojej práci.. Ale aby mi podali dosku alebo pomohli s ťažkými magnetmi, to sa im nechcelo. Iba čo mi ktorýsi z nich nohou postrčil škatuľu s klincami.
Prišiel deň dvadsiaty šiesty a ja som pred novinármi vyhlásil, že na druhý deň budem robiť technické skúšky korábu. To už aj v New-York-Timesoch písali o mne ako o bláznovi. Ale svojho dopisovateľa a dvoch fotografov pre istotu poslali.
Keď som sa postavil na koráb ako na tribúnu, davy stíchli.
- Oslovujem všetkých spravodlivých! - prehovoril som, a bol som prekvapený silou môjho hlasu. Siedmy a tridsiatyprvý magnet ho zosilovali natoľko, že ma bolo počuť od Uralu až po San Francisko.
- Priatelia, situácia je vážna!
Všetci sa začali smiať a tlieskať.
- To-je-ono! To-je-ono! - skandovali.
Videl som, že mi neuveria ani slovo, kým ich nepresvedčím skutkom.
- Teraz vyskúšam tento môj koráb a vznesiem sa s ním do trojmetrovej výšky.
- To-je-ono! To-je-ono! Vyskúšať! Vyskúšať!
Aj moja mama bola zvedavá. Vyniesla si pred kuchyňu malý šamlík a sadla si naň.
- No ukáš! - povedala, odhryzla si z krajca chleba a zapila to dúškom bielej kávy.
Stačilo prepojiť iba štyri zo štyridsiatich ôsmych magnetov a celý koráb sa nehlučne vzniesol nad hlavy ľudí. Davy zhíkli a v zapätí onemeli. Do ticha prehovorila moja mama.
- Sy šykovný, synku. A čo s tým budeš fčúlek robyt?
Konečne som mohol mojej mame a ľudstvu prezradiť účel mojej práce.
- Pozrite sa, ľudia! Žijeme tu na zemi ako zvery. Páchame jeden hriech za druhým. Žijeme bezbožným životom. Takto to ďalej nejde. Večný je z nás otrávený a rozhodol sa svet vyumývať novou potopou. Poradil mi, ako mám postaviť tento koráb, ktorý všetkých spravodlivých prenesie do budúcnosti...
- Neverím ti! - zakričal akýsi človek z davu. Kým som stačil zareagovať, už ho moja mama tĺkla hrncom.
- Ket neverýš, tak sa prac z našého dvora! Gdo ca tu volál?!
- Nechaj ho, mama! - upokojoval som ju. - Nikoho nenútim vystúpiť na tento koráb. Ale to vám vravím, že kým dohovorím, začne pršať.. No nebudú to drobné kvapky, čo budú z oblohy padať. Celé potoky a rieky budú tiecť na vás a za štyridsať dní budú pod vodou aj tie najvyššie končiare. Ušetrený bude iba tento koráb.
Davy nemo stáli a počúvali. V tej chvíli z čistej oblohy začalo pršať. O chvíľu boli ľudia premoknutí do nitky. Ja som však stál na korábe a na mňa nedopadla ani kvapka. Všetci si to všimli.
- Idem s tebou! - zakričal prvý, čo sa spamätal.
- A si spravodlivý? - spýtal som sa ho. - Samozrejme! Povedz, čo si mám zobrať so sebou?
- Čo by si si bral? Ak si spravodlivý, zamkni byt a vystúp na môj koráb.
Muž vytiahol z vrecka kľúče a zazvonil nimi nad hlavou.
- Zamknuté mám, vystúpiť teda môžem hneď.
Zniesol som sa so svojim korábom k zemi. Muž neváhal, svižne vyskočil na palubu. Zvonil svojim zväzkom kľúčov nad hlavou a s výzvou sa obrátil na ostatných.
- Priatelia, neváhajte! Pozrite sa, všade naokolo prší, tu na korábe svieti slnko. Všetci, kto ste spravodliví, odzvoňte minulosti a poďte s nami do budúcnosti. Tam začneme nový, lepší život. Preč s minulosťou! Pred nami je šťastná budúcnosť!
Muž skončil svoju plamennú výzvu a ľudia naraz všetci pochopili. Vyťahovali z vrecák zväzky kľúčov a na znak svojho rozchodu s minulosťou zvonili nimi nad hlavami. V celých húfoch vyliezali na palubu korábu a plní nadšenia, že sú už v suchu, skandovali.
- Po-sled-né-zvo-ne-nie! Po-sled-né-zvo-ne-nie!
Na palube korába panovala radostná nálada. Zo všetkých štyroch strán sa na koráb tlačili ďalší a ďalší. Nakoniec boli už na palube všetci ľudia od Uralu až po San Francisko, ba videl som tam niektorých až z Johanesburgu. Iba moja mama odmietala vystúpiť na koráb, márne som ju prehováral.
- Mama, tebe sa nechce ísť do krajšej budúcnosti?
- Uš je vás tam dost. Nemóžeme ýt šecy do budúcnoscy, šak by sa tam potom nyšt nezmenylo, - oponovala mi.
Nedalo sa nič robiť. Všetci na mňa naliehali, aby som nezdržoval. Rozlúčil som sa teda s mamou a vystúpil na koráb. Zapol som všetky magnety a v tom momente sme sa presunuli sem, do budúcnosti. Ľudia sa okamžite rozišli do svojich domovov, ešteže mal každý so sebou kľúče.
Náš život sa však veľmi nezmenil - veď sa ani nemohol: žijeme tu len tí istí, čo v minulosti. Okrem mojej mamy, tá s nami už nežije. Ale ona príliš život ľudstva na zemi neovplyvňovala ani v minulosti, pochybujem teda, že by sa niečo zmenilo, keby tu teraz žila medzi nami...
Ani Večný sa mi neukázal, asi som ho sklamal.
