Kde bolo, tam bolo, ani nie tak dávno, ani nie tak ďaleko, žili spolu kráľ a kráľovná. Jedného krásneho dňa si kráľ všimol, že kráľovná akosi posmutnela. Pristúpil k nej, vzal ju okolo ramien a povedal.
- Poď, drahá moja, zájdeme spolu na koniec poľnej cesty.
- Na koniec poľnej cesty? – začudovala sa kráľovná.
- Áno, čaká nás tam prekvapenie.
- Aké prekvapenie? – horela už zvedavosťou kráľovná.
- Niekoho tam stretneme.
- Koho?
- Nechajme sa prekvapiť.
Mlčky kráčali poľnou cestou, ďaleko od zámku, ďaleko od mesta. Slnko sa klonilo k západu, podvečerná príroda sa predvádzala silou Božej krásy. Kráľovná už dávno zabudla na svoj smútok, nežne sa túlila ku kráľovi, ktorý sa záhadne usmieval. Zastali na konci poľnej cesty. Pred nimi sa rozprestierala lúka so šťavnatou trávou, popretkávaná pestrým kobercom kvetov. V diaľke, za siluetou modravých hôr sa strácal mohutný pomarančový kotúč slnka. Na oblohe sa ako anjeli vznášali červeno-biele obláčiky.
- Pozri, drahá, - prehovoril kráľ, - nie je to nádhera?
- Je to naozaj prekrásne! – súhlasila kráľovná. – Ale vravel si, milý, že tu niekoho stretneme.
- Veď sme aj stretli.
Kráľovná sa obzrela po krajine, ale široko ďaleko nemohla postrehnúť ani živáčika.
- Koho sme stretli? – spýtala sa nechápavo.
Kráľ sa usmial, privinul kráľovnú k sebe. Potom vzal jej tvár do svojich dlaní a skôr, než odpovedal, zadíval sa do jej prekrásnych modrých očí.
- Máš oči ako dve studničky a nevidíš? Ty si tu predsa stretla mňa a ja teba. Vari to nestačí?
Kráľovná s prekvapením hľadela do kráľovej usmiatej tváre, vzápätí sa rozosmiala a s takou láskou ho pobozkala, až sa kráľovi zatmelo pred očami.
Dlho stáli v objatí. Tam, na konci poľnej cesty, kráľ a kráľovná prežívali spolu jednoduché, ale nádherné ľudské šťastie...
