Svätý Peter ma privítal ako starého známeho a spýtal sa ma, či viem, prečo ma k sebe zavolal. Ja som to aj tušil, ale som sa nepriznal.
„Nemám potuchy,“ vravím mu.
On sa však iba usmial do tých svojich bajúzov.
„Všetci ste rovnakí. Tušíte, ale nechcete to priznať. A tebe sa čudujem, pretože ty si si vedel v živote veľa priznať.“
Z jeho slov som pochopil, že moja predtucha je správna, tak som vyšiel s farbou von.
„Pravdu povediac, svätý Peter, myslím, že viem, prečo si ma pozval k sebe. Ale je tiež pravdou, že sa mi nechce veriť skutočnosti, že sa môj život skončil. Ak sa môžem spýtať, muselo to byť?“
Položil som túto otázku, lebo tak ako každý, ani ja nechápem, prečo ľudia musia zomierať.
Svätý Peter pokrčil plecami.
„Musí a nemusí! Ja sám neviem. O tom rozhoduje Najvyšší. On mi dáva zoznamy ľudí, ktorých si mám zavolať k sebe. Nebeská informačná služba mi dodá na každého jednotlivca vyhodnotené podklady a ja na základe týchto údajov rozdeľujem ľudí do troch skupín: skupina A: to sú tí, čo získali maximálne 25 trestných bodov. Tí zostanú v nebi. Skupina B: to sú tí, čo získali do 49 trestných bodov, tí idú do očistca, a skupina C: to sú tí, čo získali 50 a viac trestných bodov. Tí idú do pekla.“
„Ak sa smiem spýtať,“ prerušil som svätého Petra, „ako som dopadol ja?“
Svätý Peter odpovedal hneď a mňa prekvapila ľahostajnosť jeho odpovede.
„Bohužiaľ, je to tesné céčko.“
Vyrazilo mi to dych.
„Č-čo? J-ja pôjdem do p-pekla?“ vyjachtal som.
Svätého Petra to však, zdá sa, netrápilo.
„Áno. Máš 59 trestných bodov. Vravel som ti, že je to tesné, ale je to céčko, teda patríš do pekla. Jednoduchá matematika.“
„Ale za čo, za čo?“ zalamentoval som. „Snažil som sa žiť spravodlivo a čestne. A myslím, že sa mi to aj darilo. Nechápem, za čo som mohol získať toľko trestných bodov, že by som sa za to teraz musel celú večnosť škvariť niekde v pekle!“
Zdalo sa, že svätý Peter uznáva moje argumenty. Pristúpil ku mne a potichu sa mi priznal.
„Medzi štyrmi očami ti vravím, že s tebou úplne súhlasím. Keby záležalo iba na mne, zostal by si v nebi. Veď ťa dobre poznám. Ale o všetkom rozhoduje Najvyšší. Posudzuje každého podľa svojich desiatich prikázaní. Najväčší dôraz kladie na prvé prikázanie a práve za jeho porušenie si získal rovných 50 trestných bodov."
„Za to, že som neveril?“
„Áno. V tvojom prípade stačilo veriť a mohol si byť v nebi.“
„Takže aj zákony Najvyššieho uznávajú, že v podstate som žil statočne a poctivo, však?“
„Okrem tej viery! Porušením všetkých ostatných prikázaní nenazbiera človek toľko trestných bodov ako porušením prvého. Za porušenie prvého prikázanie je to 50 trestných bodov, za porušenie druhého je to už iba 25 trestných bodov, za porušenie tretieho už iba 12,5 trestných bodov a tak ďalej, až je to iba 0,09765625 trestného bodu za porušenie posledného, desiateho prikázania.“
Začal som získavať na to, čo mi vravel svätý Peter, ironický pohľad.
„Takže podľa Najvyššieho je ďaleko výhodnejšie zabiť, ako neveriť?!“
„Presne tak!“ prikývol svätý Peter.
Mňa to rozčúlilo.
„To je ale pekná sprostosť!“ uľavil som si a vstal som, aby som sa trochu prešiel. Keď som sa však obrátil, zbadal som vo dverách stáť Najvyššieho. Vôbec som si nevšimol jeho príchod. Možno spôsobom známym z Biblie sa jednoducho zjavil.
„Čo je sprostosť?“ spýtal sa čistou slovenčinou a s predstieraným pokojom, lebo na ňom bolo vidno, že je celkom ľudsky nahnevaný. Ale mne už bolo všetko jedno, reku, čo už.
„Sprostosť sú tie vaše prikázania, v ktorých podstatné je nepodstatné a naopak!“
„Iné chceš povedať,“ prerušil ma Najvyšší. „Jednoducho – v nebo si neveril, ale do neba by sa ti chcelo, však?“
„Chcelo – nechcelo!“ mal som odvahu pokračovať v ostrom tóne. „Neveril som ani v peklo, tak prečo by som mal ísť práve tam?“
Trafil som klinec po hlavičke. Najvyšší sa prestal ovládať a rozreval sa na mňa ako hysterik.
„A podľa teba, čo by sme mali s tebou robiť?!“
Dostal som aj strach, ale predsa len som sa odvážil. Ticho a čo najskromnejšie som Najvyššiemu poradil.
„Nechajte ma – jednoducho – žiť!“
No a po rokoch – jednoducho – žijem!
