Keď som chodil do tretej ľudovej, chodil som hrávať do dychovky. Hral som na pikole a na flaute. Raz večer o deviatej do hasičskej zbrojnice, kde sme skúšali, nakukol aj náš pán učiteľ. Býval neďaleko na fare. Keď ma tam v takú neskorú hodinu zbadal, nahneval sa a zakázal mi zúčastňovať sa na skúškach tak neskoro v noci. Ani dvadsaťštyri hodín to netrvalo, hneď ráno ma zasa načapal. Hoci som to mal do školy zo desať minút a škola sa začínala o ôsmej, chodil som z domu už o pol siedmej, aby som si mohol zahrať, alebo lepšie povedané zavrzúkať na školskom harmóniu, ktoré bolo v našej triede. Vedel som zahrať iba dva-tri základné akordy, z nich dé-dur mi znel ako rajská hudba. Celé minúty som držal dé-fis-á a počúval tú nádheru. V takej chvíli ma tam ráno našiel môj milovaný učiteľ. Strašne som sa preľakol, keď na mňa prehovoril. Ale on, na moje veľké prekvapenie, sa tentoraz na mňa nehneval. Spýtal sa ma, či mám rád hudbu. Priznal som sa, že áno. Tak sa ma opäť spýtal, či by som sa nechcel učiť hrať na organe. Mne div od radosti srdce nevyskočilo z hrude. Akože by som nechcel, chcel som. Tak mi pán učiteľ pripravil jedny z najkrajších chvíľ v mojom živote, keď ma ani nie desaťročného posadil na hraciu lavicu nášho kostolného dvojmanuálu. Skrútil kľúčikom, zašumeli elektromotory a keď ručička na pulte ukázala dostatočný tlak vzduchu v zásobníkoch, povedal mi, aby som zahral, čo viem. Ja som so vzrušením vyhľadal ľavou rukou spodné déčko, potom pravou trojicu tónov dé-fis-á, naraz som to všetko stlačil a za mnou sa ozval mohutný organový hlahol, ktorý sa niesol v chrámovom priestore ako oblak a na tom oblaku som sa vznášal ja...
Tak mi pán učiteľ už v útlom detstve pomohol naplniť jeden z mojich snov.
Netrvalo dlho a splnil aj môj iný sen. Ale najskôr som ho veľmi nahneval...
Začalo sa to tým, že ani neviem ako, pán učiteľ zistil, že jedna naša spolužiačka pri pasení kráv na Podvórnych fajčila normálnu cigaretľu a nie iba lopúchy, ako bývalo zvykom. Hrozne sa rozčúlil a už si aj rozopínal opasok, že problém výchovy vyrieši nemakarenkovsky. Spolužiačka teda zvolila rýchlo taktiku aktívneho priznávania viny nielen svojej, ale aj svojich spolužiakov. Na nešťastie pre mňa, začala odo mňa a od môjho kamaráta Cica. Povedala, že ja a on máme v záhradách v bútľavej hruške cigarety a každý deň, keď ideme zo školy, že si tam pofajčíme. To už pán učiteľ mal opasok von z nohavíc, zlosť v ňom práve prekypela, schmatol ma a tým svojím remeňom ma tak vyobšíval, akoby som bol jeho syn. Ani neviem, či to prirovnanie je správne, lebo môj vlastný otec ma nikdy tak nezrúbal. Rozzúrený a zadýchaný pán učiteľ si na chvíľu asi potreboval odpočinúť. Ako ma tak držal cez koleno, obrátil sa na triedu s otázkou: "Kto ešte fajčil?" Priznám sa, neveril som, že keď moji spolužiaci videli, ako som dopadol ja, že sa niekto prizná. Avšak mňa i pána učiteľa čakalo šokujúce prekvapenie: celá trieda, rovnako chlapci i dievčatá, všetci skromne zdvihli ruky. Iba jeden nezdvihol. Ale aj on fajčil, len sa bál mamy, ako nám to potom vysvetľoval...
Remeň pána učiteľa sa vrátil do nohavíc, ja som si mohol ísť sadnúť, ale som sa iba tak tváril. Rukami som sa oprel o stôl a zadok som udržiaval tesne nad stoličkou. Pán učiteľ asi v duchu prežíval morálnu prehru, ale celú triedu si netrúfal vyplatiť rovnakým spôsobom ako mňa. Preto sa rozhodol použiť sankciu, ktorá bola pre neho jednoznačne pohodlnejšia. Celá trieda dostala na domácu úlohu, za trest, päťstokrát napísať známu vetu: UŽ NIKDY NEBUDEM FAJČIŤ! V tom rozčúlení pán učiteľ zabudol oslobodiť ma od tejto úlohy, pretože podľa môjho názoru ja som bol vytrestaný dosť, ale radšej som sa už nepripomínal.
U nás v záhrade ešte s ďalšími tromi spolužiakmi sme si pod starú slivku vytiahli stôl a na čerstvom vzduchu sme hľadali techniky, ako čo najjednoduchšie a najrýchlejšie zaplniť písanku päťstokrát opakovanou vetou: UŽ NIKDY NEBUDEM FAJČIŤ! Dozor nad mojím vzdelávaním mala mama, vedela už o všetkom. Ale keď otec prišiel z práce, považovala za potrebné aj jeho informovať.
- Len sa ic kuknut do zahrady, čo tam tý fagany robá, len ic a potom my povíš, po kém ten náš je! A nezabudny si zebrat ze sebu aj tý tvojé smradlavé cigaretle!
Otec nie veľmi rozumel, čo mu mama naznačuje. Cigaretle mal stále pri sebe, tak sa teda šiel na nás pozrieť. Keď k nám prichádzal, trochu nám humor zamrzol. Tak usilovne sme pracovali, že to vyzeralo, ako by sme si jeho príchod ani nevšimli. Naklonil sa nado mnou a cez chrbát čítal, čo to píšem. V duchu som ľutoval môj úbohý zadok, čo ho zasa asi čaká, ale všetko dopadlo inak.
- Nevídaly! - vyhlásil, keď zistil, že nemusí obracať stránky, aby prečítal všetko, čo som už stihol napísať. - Já fajčím od malyčka a myslým, že je ze mna dobrý murár.
Vytiahol škatuľku s cigaretami a ponúkol ma.
- Na, vezny si.
Neviem prečo, veď som už vedel cmugať ako starý chlap, ale hanbil som sa. Hanba sem, hanba tam, cigaretu som si zobral a otec mi pripálil. Mojim kamarátom sa od údivu ústa otvárali, vyzeralo to, ako by mi závideli.
- Vám nemóžem ponúknut, nevím čo by my vaší povedaly. Moja mama všetko z diaľky pozorovala. Keď videla, k akému záveru to všetko dospelo, musela sa ozvať.
- Tak toto je mi už len výchova!
- A čo si čekala, že mu budem vysvetluvat, jaké je to zlé, ket já celý život nemóžem bez teho vydržat any hodzinu?
- To som ešče nevidzela takého rodyča, čo si sám kazí dzeci!
- Ná neny to lepší, ket si ho kazím sám, než by ho maly kazit cudzí? Ket sa naučí ode mna zlé veci, úfam, naučí sa aj dobré.
Mama pochopila, že môj otec nemá ani špetku rozumu.
- Ale ic, ty starý somárisko! - mávla nad nami všetkými rukou a išla sa venovať svojej práci.
Môj otec bol múdry. Ja som sa hanbil pred ním fajčiť. Vôbec som si pred ním nepripadal ako chlap. A fajčenie mi odvtedy pripadá ako smiešny zlozvyk, vhodný iba ak pre malé deti...
Zakrátko po tejto udalosti sme šli zo školy na výlet do okresného mesta Pezinok. Na miestnom letisku bol letecký deň a lietanie bol môj ďalší detský sen. Závidel som deťom, ktoré mali od rodičov peniaze a mohli si zaplatiť okružný let. Neviem, či to bolo na mne vidieť alebo či mal pán učiteľ Kutarňa voči mne výčitky svedomia, iba keď sa ma nečakane spýtal.
- Pustili by ťa rodičia do lietadla?
- Keby maly penáze, určite. - odpovedal som bez váhania.
- Tak poď! - povedal. Oblapil ma okolo ramien a už ma tlačil k stolíku, kde predávali lístky. Zaplatil za mňa jednosto korún a ochvíľu som sa už za pomoci mechanika terigal do dvojsedadlového cvičného lietadla. Sedel som vpredu, pilot za mnou. Keď sa lietadlo začalo rozbiehať po trávnatej ploche letiska, bol som vzrušený do krajnosti. A keď sme sa odlepili od zeme, prežíval som pocity, o ktorých som si dovtedy myslel, že ich možno prežívať iba v snoch...
Ale aj bez toho som sa na pána učiteľa nehneval a mal som ho rád, pretože som vedel, že aj on ma mal rád.
Pán učiteľ Kutarňa nielenže bol synovcom pána farára, nielenže chodieval do kostola, ale, ako som už spomínal, on ešte k tomu v kostole hrával na organe... Prišiel rok 1950 a pán učiteľ musel zanechať učiteľovanie. Z Častej sa odsťahoval, vedel som iba, že odišiel tam, kdesi ďaleko, do svojej rodnej Spišskej Starej Vsi...
Po dlhých rokoch som na služobnej ceste zastavil auto aj so svojimi spolupracovníkmi uprostred Spišskej Starej Vsi a najbližšieho chodca som sa spýtal, či náhodou nepozná Kutarňovcov, či by mi nevedel povedať, kde bývajú. Nevedel a ja som nemohol zdržiavať svojich kolegov, tak sme šli ďalej... O dva roky neskôr som už zámerne vlastným autom pricestoval do Spišskej Starej Vsi. Bol som rozhodnutý prehľadať celé mestečko dom po dome. Zastal som na tom istom mieste ako pred dvoma rokmi. Prešiel som na druhú stranu cesty, pretože v obloku som tam videl postaršiu ženičku. Slušne som pozdravil a poprosil, či by mi nemohla poradiť, kde by som našiel dom Kutarňovcov. Ona mi povedala, že ona je Kutarňová. Tak ma to prekvapilo, že som sa možno i zakoktal. Ale podarilo sa mi vysvetliť jej, koho hľadám. Povedala mi, že Peter Kutarňa je jej syn, že teraz býva v Poprade a že keď chcem, že mi môže dať číslo jeho telefónu. Veľmi som sa potešil, číslo telefónu som si zobral a hneď večer som z hotela pánovi učiteľovi zatelefonoval.
Ozval sa príjemný dievčenský hlas. Predstavil som sa a poprosil som, či by som nemohol hovoriť s pánom učiteľom.
- S pánom učiteľom? - nechápavo sa spýtala dievčina.
Vtedy som si uvedomil, že pán učiteľ bol učiteľom pred vyše dvadsiatimi rokmi. Medzičasom sa asi oženil a jeho osemnásťročná dcéra možno ani nevie, že jej otecko bol niekedy učiteľom. Ale to už prišla k telefónu jej mamička, ktorej sa predsa len čosi marilo o učiteľovaní jej manžela a všetko sme si razom vysvetlili. Mal som však smolu v tom, že pán učiteľ nebol práve doma, ale na školení riaditeľov Jednoty v Košiciach. Bude vraj doma o týždeň...
O týždeň som však ja už bol v Bratislave. Samozrejme, že som zatelefonoval a konečne sme sa po toľkých rokoch s pánom učiteľom aspoň počuli. Hneď sme sa aj dohodli, že sa o týždeň stretneme u neho v Poprade.
Filmovali sme vtedy v dnes zaplavenej Liptovskej Sielnici. Väčšina obyvateľov už bývala v novopostavenej dedinke a ženy i muži nám hrali v komparze. Nakrúcali sme tam scény horiacej dediny. Pred opustenými domkami ešte kvitli v záhradkách kvety. Poprosil som ženy, či by mi nepripravili kyticu pre môjho učiteľa, ktorého idem navštíviť po dvadsiatich dvoch rokoch. Prekvapili ma, keď mi k večeru priniesli kyticu, ktorá sa v spodnej časti horko-ťažko dala objať dvoma rukami. Bola taká nádherná, že som v živote krajšiu nevidel. Ony tie ženičky asi vykosili všetky záhradky v dedine. Sám som bol dojatý, keď mi ju odovzdávali...
O dve hodinky som bol v Poprade. Mal som čo robiť, aby som zobral kyticu i päťlitrový demižón pravého častovského vína od strýca Soldána a ešte k tomu zamkol auto. Zazvonil som pri dverách s menom pána učiteľa. Srdce mi búchalo vzrušením.
Keď sa otvorili dvere, cez kyticu som pána učiteľa ani poriadne nevidel... Chvíľu trvalo, kým sme si poutierali a poprehĺtali slzy dojatia. Zvítali sme sa ako otec so synom.
A hneď sa začala slávnostná večera a s ňou kolotoč spomienok. Zaujimavé bolo, že z dávnej minulosti sme si pamätali na tie isté chvíle. Samozrejme, že sme hovorili aj o histórii s mojím fajčením. Zistil som, že jeho vlastné deti sa nemohli pochváliť spomienkami na také klobásy na zadku od remeňa svojho otecka ako ja. Bol som na to hrdý. Tým viac, že som sa mohol pochváliť, že teraz, v dospelosti, nefajčím...
Spomínali sme a popíjali častovské vínko do hlbokej noci. Najskôr nás opustili deti, potom pani Kutarňová a nám sa stále nechcelo spať. Až keď vyschol demižón, a to už bolo vonku dosť vidno, povedali sme si, že je načase...
Stretli sme sa potom niekoľkokrát. Pán učiteľ si po rokoch u mňa zahral na harmóniu, ja som zahral jemu.
Raz sme sa telefonicky dohodli, že týždeň po Veľkej noci prídeme celá rodina pozrieť jeho rodinu do Popradu. Prišli sme, ale už sme pánu učiteľovi mohli kytičku položiť iba na jeho hrob. Medzitým náhle zomrel. Sťažoval sa vraj na bolesti v hrudi. Jeho brat, lekár v Bratislave, ho volal, aby pricestoval, že ho podrobne vyšetrí. Nepresvedčil ho, aby cestoval do Bratislavy, vraj má dosť známych lekárov v Poprade.
Vyšetrili ho a nič nezistili, poslali ho v piatok z nemocnice domov. V nedeľu zomrel...
