Najjednoduchšie bolo dostať sa v tom čase do Divadla D34, ktorého riaditeľom bol Emil František Burian. Nebudem sa o tom rozpisovať, ale hlavne jeho zásluhou sa tam hrali také hry, že nás v hľadisku bolo pri každom predstavení asi tak 20 divákov a 21 hercov na javisku.
Okrem štvrtka. Vo štvrtok mával svoje predstavenia žiak profesora E.F Buriana, slovenský študent Milan Sládek, môj spolužiak z Umeleckej priemyslovky v Bratislave. Jeho pantomimické štvrtkové večery boli vždy vypredané. V iné dni, aby herci nemuseli hrať proti prázdnemu hľadisku, za piatym radom sedadiel bola natiahnutá veľká šedo hnedá opona.
Opačná situácia bývala vo Werichovom divadle ABC. Tam bolo vždy vypredané. Ak sme sa chceli dostať na predstavenie, museli sme osobne osloviť riaditeľa divadla, samotného pána Wericha. On vždy vedel, kde si môžeme sadnúť, zrejme mal pre seba rezervované nejaké miesta "na poslednú chvíľu".
Raz sme s kamarátom prišli za ním do jeho kancelárie. Bol už oblečený v kostýme nočného hlásnika, hrala sa hra "Ťažká Barbora".
-Hoši, je to zlý, všechno jsem už rozdal...
-Pán Werich, my by sme mohli stáť na balkóne...
-Kdepak, tam jsem pustil už po deset lidí na každou stranu...
Videl som, že situácia je zlá. Čas bol pokročilý, iba tak skôr pre seba a pre môjho kamaráta som poznamenal.
-Nedá sa nič robiť, skočíme k Burianovi do D34...
Pán Werich to bral však inak.
-No, no, no! Nemusíte být tak impertinentní. Nějak to uděláme. Půjdete do presidentský lóže. Máme to už několik let připraveno pro pana presidenta, ale zatím se nikdy nedostavil. Za to, že jste našimi pravidelními návštěvníky... Mimochodem, kolik krát jste už tohle představení viděli?
-Asi šesťkrát. I Těžkou Barboru i Baladu z hadrů...
-Proč na to tolik chodíte?
-Je to dobré a vždy je to trochu iné...
-Tak dobře, jděte si sednout do presidentský lóže. On asi ani dnes pan president nepřijde. Ale kdyby, tak ho tam ani nevpusťte. Do našeho divadla se musí chodit včas, zejména, když je někdo presidentem. A už tam utíkejte, ja zavolám do pokladny.
Pohľad na predstavenie z prezidentskej lóže nebol až taký dobrý, ako sme si mysleli. Bolo to trochu zďaleka. Inokedy sme dostali lístky skôr do predných radov alebo na balkón "na stojáka". Ale dívali sme sa veľmi pozorne. Poznali sme text i každý pohyb hercov po scéne. A ten okamžik nečakanej imrpovizácie prišiel.
Práve sa odohrávala smutná scéna. V posteli uprostred scény zomrel starý muž, jeho žena nad ním plakala. Werich v tú chvíľu mal pauzu, stál iba opretý o peľasť postele. Horníček mal pred sebou veľmi vážny monológ o smrti.
-Co je to smrt? - začal Horníček do obecenstva svoj monológ rečníckou otázkou, do ktorej mu však skočil Werich veľmi premyslenou poznámkou.
- No mne, kdyby jste teď řekl smrď, já teď nemohu...
Obecenstvo muselo chvíľu uvažovať o tej vete, ale hneď sa pustilo do hlučného smiechu. Mŕtvola v posteli sa začala nadhadzovať tiež od smiechu, plačúca žena vyprskla od smiechu a odbehla do zákulisia. Horníček nevedel ako pokračovať v monológu. Nakoniec rezignoval a musel to priznať i do obecenstva.
-No, snad dneska ten monológ o smrti přeskočíme. Stejně to už všichni znáte.
Werich s Horníčkom, ak náhodou objavili v hre nejaký fór a hodil sa tam, tak ho potom pri ďalších reprízach opakovali. No tento fór už pán Werich nikdy neopakoval...
