Zašiel som si raz do poľa k Rozárke. Je to malá kaplnka na malom kopčeku v mieste, kde sa stretávajú tri chotáre susedných dedín. Odtiaľ je krásny pohľad na božiu prírodu. Kedysi dávno, za tureckých čias tu boli lesy. V nich sa pred nebezpečnými tureckými tlupami skrývala chudobná, no pekná dievčina Rozárka. Domov sa však už nikdy nevrátila. Neskôr ju našli mŕtvu práve tu, na tomto kopčeku. Dobrí ľudia na jej pamiatku postavili kaplnku a umelec vo vonkajšej stene západného výklenku zvečnil ležiacu Rozárku so symbolickou lebkou v hlbokom reliéfe. Pod ten reliéf som si sadol, oprel som sa o stenu a prižmúrenými očami som sa kochal v krásnej panoráme letnej prírody. Mierne unavený z dlhšej prechádzky som možno aj zaspal.
Prebrali ma však kroky. Spoza kaplnky prišiel muž v krásnom historickom plášti. Keď ma zbadal, bol viac prekvapený ako ja. Nevšimol som si, že by boli nablízku nejaké autá s rekvizitami a s filmárskou technikou.
- Vari sa tu niečo nakrúca? - spýtal som sa ho.
Cudzinec s neskrývaným údivom naďalej na mňa pozeral ako na zjavenie. Nuž som vstal, predstavil som sa mu, lebo ako herca som ho nepoznal. Predstavil sa aj on mne.
- Som rímsky cisár Konštantín! – prehovoril s určitým pátosom a pokračoval. – Zajtra ma čaká ťažký deň. V boji o cisársky trón sa stretnú moji vojaci s vojakmi Maxentia.
Nemohol som tomu veriť.
Vari vy ste ten Konštantín, cisár, ktorý roku 312 v Ríme pri Mulviovom moste porazil Maxentia?
- Neviem, o akom roku 312 hovoríš. Kiež by si mal pravdu, že ho porazím. Ale to sa rozhodne až zajtra. Bude to neľútostný boj. Preto som sa rozhodol, že predtým musím v spánku nazbierať dostatok síl. Ľahol som si a všetko toto, čo teraz vidím, sa mi vlastne sníva. Kde som to?
Usmial som sa.
- Neviem, či sa to všetko nesníva skôr mne? Ja som si sem tiež prišiel odpočinúť. Tuná je môj stred sveta. Pred nami moja rodná Častá, napravo starodávny Ompitál - teraz Doľany - a naľavo Štefanová. Tam vzadu je hrad Červený kameň, postaviť ho dala pred vyše sedemsto rokmi Konštancia Uhorská.
- Konštancia Uhorská? – divil sa Konštantín. – Takú panovníčku môjho mena nepoznám.
- Nemôžete, veličenstvo, žila asi deväťsto rokov po vás.
Táto moja informácia vylúdila na tvári Konštantína úsmev.
- He, he, he! Tak ja som sa v mojom sne dostal do budúcnosti, vzdialenej o vyše tisícšesťsto rokov?
- Presne tak, veličenstvo.
- A čo moje predstavy o vytvorení nového centra ríše na východe? Uskutočnia sa?
- Samozrejme! – ubezpečil som ho. – Predpokladám, že máte na mysli Byzantion, ktorý sa podľa vás nazýval tiež Konštantínopol. Dali ste tak základ jednej z najväčších ríši sveta.
- Vari doteraz existuje? – spýtal sa, ako by sám tomu neveril. Visel na mne zvedavým pohľadom a mrzelo ma, že som ho musel sklamať.
- Nie, vaša Byzancia už dávno zanikla. Ale doteraz to bola ríša s najdlhšou existenciou. Vydržala celé tisícročie. Odvtedy mnohí vladári skúšali vyrovnať váš rekord. Ohlasovali založenie tisícročných ríši, no tie nevydržali ani jedno storočie.
Na Konštantínovi bolo vidno, že ho potešilo, čo som mu o jeho diele povedal. Uprel svoj pohľad do diaľav, za horizonty, ako by v duchu chcel obsiahnuť veľkosť svojho diela. Potom sa však vrátil duchom ku mne. Začal si obzerať malú kaplnku.
- Čo je to za budovu? – spýtal sa.
- Nazývame ju Rozárka, - odpovedal som. - Je to malá kresťanská kaplnka.
Konštantín zbystril pozornosť.
- Vravíš kresťanská?
- Áno, kresťanská. Čo je na tom čudné? My sme kresťanská krajina, máme tu plno kresťanských stavieb.
- Podľa čoho poznám, že je to kresťanská stavba?
- Pozrite, strecha je predĺžená malou vežičkou a na vežičke je kríž – symbol kresťanstva.
Konštantín sa na chvíľu zamyslel.
- To je zaujímavé! Moja matka Helena ma neustále presviedča, že kresťanstvo má pred sebou veľkú budúcnosť. Chce, aby som na jeho základe postavil svoju moc...
Konštantínov pohľad sa mimovoľne upriamil na oblohu.
- Pozri! Pozri! Čo sa to deje na oblohe? – upozorňoval ma vzrušeným hlasom, prstom ukazujúc na oblohu.
Pozrel som sa v smere jeho pohľadu. Musel som sa zasmiať.
- To nič nie je. To sú stopy dvoch dopravných lietadiel. Jedno letí z Viedne do Varšavy a druhé z Moskvy do Prahy.
Konštantín bol ako v tranze.
- O Prahe som čosi už počul, o Viedni, o Varšave a o Moskve nič. Pozri sa však na oblohu! Nevidíš ten kríž? Vravel si, že je to symbol kresťanstva. Pred zajtrajším bojom v sne mi ho zjavuje sám najvyšší Boh kresťanov?
Neostávalo mi nič iné, len v súlade s dejinami podporiť budúceho cisára.
- Veličenstvo, ja dokonca okolo toho kríža vidím nápis: IN HOC SIGNO VINCES!!!
- Ja nevidím nič, len kríž. Skutočne vidíš ten nápis? To by znamenalo, že v znamení kríža zvíťazím! Maxentius má po chlebe! Ďakujem ti, priateľ môj! Ešte dnes prikážem všetkým mojim vojakom, aby si znak kríža i s nápisom IN HOC SIGNO VINCES nakreslili na svoje štíty a vyrazíme k Mulviovmu mostu!
Konštantín kľakol na kolená, zopäl ruky proti krížu na oblohe.
- Ďakujem ti, veľký Bože kresťanov za tento sen, v ktorom si mi zjavil cestu k víťazstvu. Sľubujem ti, že vyvediem tvojich veriacich z temných katakomb na svetlo, ktorým ty obšťastňuješ všetko živé na zemi. Založím na východe nové stredisko veľkej ríše rímskej. Malý Byzantion premením na veľký Konštantínopolis. Sám sa stanem najvyšším kňazom viery v teba. Sľubujem ti toto všetko, len mi pomôž poraziť Maxentia.
- Môžete sa spoľahnúť, veličenstvo! – prerušil som cisárovu modlitbu.
Cisár sa na mňa skúmavo zahľadel. - Vari ty si Boh kresťanov?
Zasmial som sa. Bolo to pre mňa lichotivé, ale nemal som v úmysle vytvárať zmätok v cisárovej hlave.
- Nie, to nie! Iba snívam o vašom sne. Veľa som o ňom počul. V najstarších kresťanských chrámoch v Ríme, v Ravene, v Pize, v Benátkach som videl váš sen spodobnený umelcami a netušil som, že sa neskôr stanem jeho svedkom. Ako by čas pre mňa kráčal naspäť.
Konštantín si sadol do trávy, oprel sa o stenu kaplnky.
- Sadni si priateľ môj. Zatvoríme oči a budeme spolu snívať.
Keď som si sadol vedľa neho, oprel som sa tiež o kaplnku. On pokračoval vo svojom monológu, ja som ho počúval s privretými očami.
- Obaja vieme, že všetko je to iba sen. Ty snívaš tvoj, ja snívam môj. Na chvíľu sa naše sny stretli a na oblohe vytvorili znak kríža...
Konštantín sa odmlčal, pokračoval som vlastnou poznámkou.
- Delí nás tisícšesťsto rokov a predsa sme sa stretli! Nie je to zaujímavé?
Nevravel na to nič. Otvoril som oči, aby som sa na neho pozrel, ale... Ale môjho spoločníka som nikde nevidel. Obišiel som celú kaplnku – nikde nikto!
Že by to naozaj bol iba sen?
