No sen je sen, predsa len lepšie dokáže naplniť skryté a nesplniteľné túžby. Neviem čo spôsobilo, že sa moje podvedomie rozhodlo pripraviť mi tie najnádhernejšie pocity z lietania. Prisnilo sa mi, že lietam nad New Yorkom. Bol nádherný slnečný deň a ja som si volne lietal medzi vysokými mrakodrapmi, nad ulicami plnými áut a ľudí. Keď sa mi zachcelo, zahol som doprava, inokedy zas doľava. Občas som zakrúžil nad terasami najvyšších mrakodrapov, potom zas prudko som sa spustil takmer až nad hlavy náhliacich sa New Yorkčanov.
Zaletel som aj k soche Slobody. Zakrúžil som okolo nej, zachcelo sa mi zakývať turistom. No, akosi, nikto ma nevidel. Možno som bol pre nich neviditeľný. Hej, asi preto mi na moje kývanie nikto neodpovedal.
Išiel som to vyskúšať ku komplexu budov Organizácie spojených národov. Tam predsa musia monitorovať každý neznámy lietajuci objekt. Hoci som dosť provokatívne lietal okolo okien generálneho tajomníka, žiadne radary ani iné, modernejšie hlásiče ma vôbec neregistrovali.
No po chvíli som zistil, že som sa asi mýlil. Zrazu som prestal byť pánom vlastného sna. Stratil som vplyv na moje lietanie v ňom. Proti vôli, letel som smerom na severovýchod, hoci som mal v úmysle letieť cez Atlantik rovno na moju rodnú Častú. Asi po desiatich kilometroch takmer som sa zrazil s mohutným Boeingom. Zjavil sa predo mnou veľmi neočakávane. Keďže som v mojom sne stratil schopnosť ovládať vlastné lietanie, bol som presvedčený, že je to môj koniec. Ale, div sa svete, vzduchová vlna, ktorú mohutný stroj tlačil pred sebou, ma nadvihla a vzápätí vzdušný vír za lietadlom ma ťahal zasa naspäť. Nebolo to nič príjemné, pretože z motorov šľahali horúce plyny. Chránil ma však vír za chvostom lietadla, ktorý ich vytláčal do strán. S lietadlom som sa opäť vracal naspäť, do centra New Yorku. Myslel som si, že pilot naberá veľký oblúk, aby sa od západu priblížil ku Kenedyho letisku v južnej časti veľkomesta.
Mýlil som sa. S hrôzou som zistil, že lietadlo upravuje svoj kurz rovno na jeden z najväčších mrakodrapov na Manhattane. Bolo mi jasné, že posádka hodlá uskutočniť strašný samovražedný deštrukčný útok na jednu z „dvojičiek“ budov Svetového obchodného centra.
Zmobilizoval som všetky sily v mojom sne. Chcel som sa dostať pred lietadlo, aby som, ako hrdina ruského frontu v čase druhej svetovej vojny, telom zakryl výhľad posádke samovrahov. V sne je možné naozaj všetko. Po chrbáte lietadla podarilo sa mi doplaziť sa až k predným okienkam lietadla. Nazrel som zhora do vnútra kabíny, a predstavte si - v kokpite nebolo nikoho. Napriek tomu som sa holými rukami snažil rozbiť sklo, čo bolo nad moje sily. Sklá na Boeingu sú zrejme schopné odolať väčšej sile, než je ukrytá v mojich rukách. Sto metrov pred nárazom som nevydrzal s nervami a odtrhol som sa od lietadla, ktoré sa vnorilo do budovy ako nôž do masla. Videl som, že z toho môže byť nepríjemný incident, preto som sa okamžite vydal rovno, smerom na Častú. Letel som ako svetelná guľa. Doma som sa vrhol hneď k obrazovke televízora. Práve opakovali zábery, ako v New Yorku lietadlo nabúralo do budovy WTC. Presne som poznal moment, kedy som to vzdal a opustil som lietadlo. No mňa tam vobec nebolo vidno. Škoda, mohol som byť slávny...
