Aha, tam je tá veľká hruška a odtiaľto je taká malá. A cestička z Pažice sa tiahne až do polí. V diaľke za Uhlárnou je kaplnka Rozárka, vpravo od nej lúky - Podvorné - chodievali sme tam pásť kravky, kozy a v zajatí zloducha šúľali cigaretle z lopúcha. Vidno polia, kam sme chodievali zbierať klásky a pásť husi. Vpravo je starý, dávno opustený židovský cintorín - rástli tam na hroboch veľké jahody, oveľa väčšie, než inde. Pred kamarátmi sme ohŕňali nosom, že kto by také jahody z hrobov jedol, len aby nám ich niekto nevyzbieral... Kam oko doľahne, tam spomienka a kus nostalgie...
Po rokoch všetko, čo bolo kedysi všedné, je teraz pre mňa zaujímavé a významné. Ako rád by som si ešte porozprával s otcom a hľadal odpoveď na stovky otázok, čo bolo predtým, než som sa narodil. Všelikde som sa po svete potúlal a všetko som porovnával so svojou rodnou Častou. Azda iba v New Yorku som nenachádzal nič, čo by mi ju mohlo pripomenúť. Až som sa naraz ocitol pred výkladmi plnými topánok a nad výkladom bol nápis BAŤA. A opäť moja hrdosť vzrástla až ponad newyorské mrakodrapy: kam sa tí Newyorčania hrabú na nás Častovanov, veď my sme mali v Častej obchod BAŤA ešte pred vojnou. Ďalšie prekvapenie mi pripravil newyorský telefónny zoznam. Môj otec totiž pochádzal z jedenástich detí, takže ja ani neviem, kto vo svete je mi rodina. Zo svojich súrodencov bol najmladší, všetci jeho starší bratia ešte pred prvou svetovou vojnou odcestovali za prácou do Ameriky. Nedalo mi teda, aby som sa nepozrel do telefónneho zoznamu, koľko mojich menovcov sa tam nachádza, reku by som im mohol zatelefonovať. Keď som pod písmenom M našiel meno Minárik, hneď som sa presvedčil, že každému nebudem môcť zatelefonovať. Predstavte si, že v newyorskom telefónnom zozname je niekoľko strán zaplnených týmto menom. Možno je tam stokrát viac mojich potenciálnych súrodencov, než ich mám na Slovensku. Všetkým som nemohol zatelefonovať, ale jednému som skúsil. Keď som sa do telefónu predstavil a pokračoval v rozhovore po slovensky, aj starší muž na opačnom konci mi odpovedal celkom slušnou slovenčinou. Dozvedel som sa, že on sám sa narodil v Spojených štátoch, nikdy na Slovensku nebol, ale jeho rodičia vraj pochádzali odniekiaľ od Bratislavy. Ponúkol som sa mu, že by som ho mohol pozvať, aby si mohol prezrieť krajinu svojich predkov, ale mi zdvorilo poďakoval, vraj je už na cestovanie starý.
Pri inej príležitosti som sa ocitol vo Vietname. Mesto Saigon (teraz Ho Či Min) je od Častej o dvetisíc kilometrov ďalej ako New York, ale na opačnej strane, na východe. Ďaleko od Saigonu, v horách neďaleko Nha Trangu, sme filmovali scény do vietnamského hraného filmu. Po skončení nakrúcania sme sa z lesa stiahli do podhorskej dedinky. Domáci nás ponúkli čajom a všetci sme sa niekde uvelebili k malej sieste, aby sme prečkali poludňajšie horúčavy. Ja som si sadol na drevenú lávku, čo sa klenula nad potokom s priezračne čistou vodou. Nado mnou šumelo lístie stromov, ktoré boli podobné našim hrabom. Nohy sa mi vlažili vo vode, pozeral som do koruny stromu a vravel som si: hory ako v Častej, stromy ako v Častej, voda ako v Častej, načo som sa ja sem trepal tých desaťtisíc kilometrov. V austrálskom Perthe som mal problémy s orientáciou. Kým u nás slnko cez deň putuje po južnej oblohe, tam je to naopak, pretože Austrália leží na južnej pologuli. Ja mám v sebe niečo z mohamedána, pretože nech sa nachádzam kdekoľvek na svete, vždy musím vedieť, ktorým smerom leží Častá. Na cesty preto vždy nosievam so sebou kompas. Na pláži v Perthe som si vyrobil zvláštne slnečné hodiny: hlboko do piesku som zastrčil paličku, farebnými fixkami som na ploché kamene nakreslil rímske číslice a uložil som ich do polkruhu tak, aby mi tieň paličky ukazoval približný čas. Na ďalší plochý kameň som napísal veľkými písmenami ČASTÁ a pod to som napísal menšími PAŽIC. Pomocou kompasu som kameň uložil do piesku tak, aby smer: palička v piesku - kameň, pokračoval až do Častej na Pažic. Na druhý deň večer, keď sme šli s priateľom na večernú prechádzku, na moju veľkú radosť tam boli všetky kamene, okrem toho, na ktorom bolo napísané: ČASTÁ - PAŽIC. Presvedčil som sa, že aj v Perthe zlodeji vedia, čo má hodnotu...
Keď som ešte ako študent býval sedem rokov v Prahe, vybral som sa v jednu slnečnú jarnú nedeľu na Hradčany. Tam je vždy čo fotografovať a obzerať. Aj turistov tam vtedy bolo ako mravcov, jazyky sa miešali ako v Babylone. V tom dave cudzincov som zrazu spozoroval vysokú postavu, ktorá mi pripomínala strýca Zelinku z Častej. Nechcelo sa mi veriť, že by to bol on, pretože si s takým záujmom prezeral jednotlivé detaily krásnej gotickej architektúry chrámu Sv. Víta, ako by to bol dajaký kunsthistorik z Nemecka. Pol hodinu som sa v niekoľkometrovej vzdialenosti pohyboval za ním a nemal odvahu osloviť ho. Až ma nakoniec priviedol na stanovisko autobusov. Tam bolo ďalších tridsať Častovanov a to už bolo všetko jasné - bol to strýco Zelinka. Mal som z toho takú radosť, ako by som bol prišiel na chvíľu domov, do Častej...
Sedem rokov, strávených v Prahe, bola polovica z toho, čo som od svojho narodenia strávil v Častej. Teraz už tých rokov, ktoré som prežil inde vo svete, je oveľa viac, ale človek je ako sťahovavý vták: nech kamkoľvek odletí na zimu, vždy sa pudovo najradšej vracia do miest, kde je jeho rodné hniezdo, kde aj ostatní kvákajú ako on. My, ľudia, neodchádzame z domu za teplom, obyčajne máme iné praktické dôvody, čo nás raz nútia žiť tam a druhý raz zasa inde. Mladý študent, ktorý sa ocitne na dlhé roky ďaleko od maminej kuchyne a od rodnej reči, si najskôr uvedomí, čo mu k úplnému šťastiu chýba...
Raz v piatok som v pražskej študentskej jedálni jedol akýsi nie najlepší obed. Ľutoval som sám seba, že to musím jesť, zatiaľ čo doma, v Častej, mama uvarila možno šúľance, alebo fazuľovú omáčku alebo lokše, možno buchty alebo makové slíže...
Z menzy, v ktorej som práve takto trpel nechuťou a hladom, na železničnú stanicu bolo asi päť minút. Vlak mi odchádzal o pol hodiny. Vstal som od stola, odstrčil som nejedlé jedlo, odišiel som na hlavnú stanicu, kúpil som si lístok a za pol hodinu som sa vo vlaku vzďaľoval z Prahy. V bruchu mi škvŕkalo, pred očami sa mi zjavovali ďalšie a ďalšie dobroty, ktoré som jedával doma. Najhoršie však bolo, že som začal uvažovať aj realisticky: prečo by mala mať mama navarené niečo, keď v piatok sa zväčša len dojedá, aby sa niečo dobré uvarilo v nedeľu. Čo, keď prídem domov a mama iba zalomí rukami: „Ná čo si néčo nenapísal alebo telegram neposlál, aby som ci néčo dobré pripravila g jedlu, šak já ščúleky pre teba nyšt nemám pripravené!“ Domov prídem okolo polnoci, nebudem ju predsa nútiť, aby hneď začala niečo variť. Stále čiernejšie som videl svoju najbližšiu budúcnosť. Keď som sa viezol autobusom z Bratislavy do Častej, môj žalúdok bol už taký nespokojný, že jeho prázdne steny čapkali ako pri potlesku. No čo, umriem od hladu, ale doma, - pomyslel som si, - aspoň ma nebudú musieť prevážať mrtvolákom z Prahy. Autobus prichádzal do Častej okolo polnoci. Doma bola tma, rodičia už spali. Zaklopal som na okno, mama sa zobudila: „Do je to?“ Keď zistila, že za oknom som ja, hneď otvárala a radostne ma vítala: “To je dobre, že si došól, susedy zabíjaly, ešče mám v trúbe pečené jatrnyčky a krvavnyčky, aj kúsek pečeného maska. Neska som kúpila čerstvý chleba, ale aj krumple mám upečené v kastrólku. Keby si scél, zatát, čo sa najíš, spravím ci aj makové slýže, já vím, že to lúbiš. Alebo ket sceš, spravím ci aj néčo inšé, len si povedz. Júj, šak som ráda, že si došól!“ A hneď aj budila môjho otca, ktorý tak tuho spal, že sa dovtedy ani nezobudil: „Starý, čuješ?! Stávaj! Mariján došól! Dones víno! Nedrichmy!“ Samozrejme, že otec vstal, naliali sme si vínka a hodovali sme, rozprávali aj dve hodiny. Jáj, doma je doma...
Pri takej návratoch domov som mal vždy problém s návštevou mojich početných príbuzných, bratrancov, sesterníc. Nikdy sa to nedalo zvládnuť na jeden záťah. Ak som začal z dolného konca, prišiel som do stredu dediny a už som bol napitý ako snop. Samozrejme, že som hornú polovicu dediny nenavštívil, a tí sa za to na mňa hnevali. Tak som to musel robiť tak, že keď som raz začal z dolného konca, druhý raz som musel začať zasa z horného konca. To som ale musel ísť na ten horný koniec poza humná, aby ma nestiahli niekde na pol ceste. Záver bol však vždy rovnaký: pol dediny som si uctil, pol neuctil a každý raz som bol opitý ako snop...
Častovské kino Lipa plnilo dlhé roky kultúrno-stretávaciu funkciu. Pre mňa, pri mojich občasných návštevách, to vždy bola výborná príležitosť „zakvákať“ si s rodákmi po častovsky. Ak som mohol, šiel som do kina aj o hodinu skôr, lebo to už tetyčka Fanka Hlavanová sedela vo svojej búdke a začala predávať lístky. Raz bol akýsi slabší film, prví záujemci prišli až pred siedmou hodinou, tak sme s tetyčkou prebrali všetky novoty za posledné obdobie. Asi po pol hodine rozhovoru mi tetyčka Fanka zložila poklonu: „Marijánko, s tebu sa velyce dobre klebecí! Ty hovoríš tak pekne po častofský, že už tak v dzedzine nygdo nevypráva.“ Vtedy som si uvedomil, že vplyv rozhlasu a televízie na vyjadrovanie sa ľudí je veľký a do nárečia mojich rodákov sa naozaj vkrádajú prvky spisovnej reči. Moderná doba sústreďuje všetky svoje sily na komunikáciu. Dnes nie je problém byť v spojení s partnerom na opačnom konci sveta. Mnohostranný jazykový a rečový kontakt pomaly, ale isto stiera nárečové rozdiely. Za môjho detstva bol diametrálny rozdiel medzi tým, ako sa hovorilo v Častej a ako sa hovorilo v susednej dedine Dubová. Dubovčania, to boli „pupaci“, ich reč bola sekaná, bez dĺžňov. Keď sme chceli niekomu predviesť, ako tam hovoria, použili sme vetu, ktorá vznikla krátko po vojne, keď začali premávať autobusy s plochým predkom: „Už ide ten štatnak bez rypaka!“ Našu tvrdú častovčinu sme demonštrovali vetou, ktorá mohla vzniknúť až po roku 1937, lebo až vtedy boli na kostolnú vežu osadené hodiny: „Išly dzeci do dzedziny podzívat sa na hodziny, bolo trištvrce na devat.“ Nepripadá vám to na škodu, že by tá jedinečná krása nášho tvrdého dialektu, ktorý by v podstate nepotreboval mäkké i, mal postupne zaniknúť? Uvedomil som si, že mojou povinnosťou je urobiť všetko pre zachovanie stavu, ktorého som bol priamym účastníkom. Pre mňa sa stala častovčina rečou, ktorou nie že hovorím, ale ktorou dýcham...
Pred naším domom pod oknom sme mali dve lavičky, podvečer si tam prichádzali poklebetiť susedia z celej ulice. Keď nebolo dosť miesta, pridali sme stoličky z izby. Ja som zavše sedel v izbe, čítal som si nejakú knižku a medzitým som počúval stokrát opakované historky. Sem tam som si urobil poznámku. Málokedy bolo niečo, čo by bolo celkom nové. Tieto podvečerné reprízy celkom zrušila televízia. Svojimi príhodami a klebetami, podporenými obrazom, upútala zvedavých dedinčanov natoľko, že sa prestali stretávať na lavičkách pred domami a na staré príbehy začali zabúdať. Rokom 2000 sa skončí storočie i tisícročie. Niektorí tvrdia, že sa nič nezmení, že to je iba fiktívna hranica. Ja si naopak myslím, že všetko bude inak. Rovnako, ako bolo všetko inak v predchádzajúcom 19. storočí, či ešte predtým v storočí 18. Inak oproti dnešku bolo všetko v mojom detstve, inak prežíval detstvo môj otec. Narodil sa v roku 1901, spolu dohromady sme preklenuli celé storočie. On zažil príchod prvého auta do Častej, spolu sme pozerali na oblohu pri prelete prvého prúdového lietadla, ja s nadšením, on s obavami. Keď pristáli prví kozmonauti na Mesiaci, vyjadril sa môj otec, že neveril, že sa niečoho takého dožije. Dnes, keď píšem tieto riadky rovno do počítača, on tu už nie je. Pred pár rokmi, keď som si kúpil prvý počítač, pomohol mi ho oživiť môj syn. Bez jeho pomoci by som to nebol dokázal. Neviem, kde sa to naučil...
Je veľa vecí a javov, ktorým nerozumiem, nie som nimi nadšený a znepokojujú ma. Čím ďalej, tým viac nostalgicky spomínam na minulosť. V spomienkach sa vraciam do svojho detstva, ktoré bolo pre mňa plné slnka a bezstarostnej radosti. Starosti za mňa prežívali moji rodičia, veď bola vojna. Vraciam sa do spomienok, v ktorých sa mi oživuje múdrosť pre mňa starej generácie, v dialógoch sa mi vynára ich furtáctvo a vtipkovanie. To všetko mi znie v ušiach, vidím to pred sebou tak, ako sa mi to ukladalo v pamäti uprostred a ku koncu posledného storočia druhého tisícročia. Bolo to zväčša krásne a veselé a našim potomkom želám, aby aj ich spomienky zo začiatku tretieho tisícročia boli rovnako krásne a veselé...
