Bol to veľmi talentovaný adept filmovej réžie. Často sme sa rozprávali o zvláštnostiach života v jeho domovine. Nikdy to však nebolo o politickom systéme. Vždy to bolo o národných zvykoch a odlišnostiach voči podobe života u nás. Raz som sa ho spýtal, čo mu pri príchode do Prahy najviac udrelo do pozornosti. Zasmial sa a spýtal sa ma, či sa neurazím. Keď som ho ubezpečil, že nie, povedal, že si všimol naše smiešne nosy. Vraj ich máme neobyčajne veľké. Veľmi často si na jeho postreh spomeniem, keď sa ráno pozriem do zrkadla. Hoci veľa našich ľudí má väčší nos ako ja, oproti jeho plochému nosu je to predsa len riadne nosisko.
Keď Kim úspešne skončil štúdium na škole, prišiel aj čas nášho rozlúčenia. V posledných minútach mi so slzami v očiach povedal, že sa mu nechce ísť domov. Nechápal som dôvod jeho smútku. V polonáznaku mi povedal, že si nedokážem predstaviť, do čoho sa on musí vrátiť. Viacej som z neho nedostal, nechcel o tom hovoriť.
Po vyše dvadsiatich piatich rokoch som sa ocitol ako kameraman v hlavnom meste KĽDR v Pchjonjangu. Nakrúcal som tam reportáž z vystúpení speváckeho súboru Lúčnica na Jarnom festivale. Mali sme dvoch tlmočníkov. Hneď na začiatku, keď som sa ocitol s jedným z nich osamote v parku pred hotelom, diskrétne mi povedal, aby som pred jeho druhým kolegom bol opatrný vo vyjadrovaní sa, lebo on musí všetko hlásiť vrchnosti. Ešte v ten istý deň som podobným spôsobom dostal tú istú informáciu o ňom od jeho kolegu. Keď boli ku mne takí úprimní, poprosil som jedného z nich, či by mi nepomohol stretnúť sa s mojím bývalým spolužiakom Kim Son Cho, ktorý by mal byť filmovým režisérom. Už na druhý deň mi povedal, že to nie je možné, pretože býva v inom meste. Keď som sa spýtal, či mu nemôžem zatelefonovať, povedal mi, že ani to nie je možné. To, že je v inom meste, znamená, že je v nemilosti. Viacej som sa už od tlmočníka nedozvedel nič. Vravel, že aj to, čo mi povedal, keby sa dozvedeli jeho nadriadení, mohlo by postačiť k tomu, aby sa dostal do podobnej situácie ako môj kórejský spolužiak.
Keď sme po dvoch týždňoch odlietali z Pchjongjangu tiež mi bolo smutno, ba priam do plaču. Nedokázal som potešiť môjho dávneho spolužiaka a priateľa ani len tým, že by som ho po toľkých rokoch bratsky objal a do ucha mu zašepkal: „Vydrž!!!“
