Stretnutia iného druhu...

Keď semienko stromu vzklíči, zapustí korene, dostáva jedinú šancu do života - žiť na jednom mieste. Preto stromy premýšľajú iba vo filozofickej rovine. Netreba im myslieť na mechaniku, na fyziku, na matematiku, ani na lásku k druhému stromu. Sú stromy, ktoré vyrástli v blízkosti ľudí, priam pred ich oknami a zatúžili s nimi nadviazať kozmický kontakt. Tak akosi môže vyzerať naše kozmické stretnutie iného druhu. Ľudstvo sa pozerá hore ku hviezdam a čaká, že prídu iné bytosti z ďalekých svetov. Ale nevšímajú si a nesnažia sa nadviazať rozhovor s mravcami, so včelami alebo so stromami. To všetko preto, že nami vládne slepá zvedavosť. Tak, ako kedysi, keď sme sa na dedine tešili príchodu žobráka z ďalekých končín. Sadol si na lavičku, ľudia mu dali najesť a on im za to rozprával, čo je vo svete nového. Vedci vo svojej zvedavosti sa nedostali oveľa ďalej, ako naši dedinčania. Stále pozerajú do ďalekohľadov, či už sa neblíži nejaký žobrák z Orionu, či nám po rozhlasových vlnách neposiela dajakú zaujimavú novinu a vedátori si pri tom nevšímajú, že v noci im naliehavo na okno klope starý strom, čo by nám rád niečo povedal o výsledkoch svojho uvažovania a bádania. Niečo, na čo my ľudia nemôžeme nikdy prísť. Strom nemá ústa, jeho reč je nám neznáma. On sa nikdy k nám nebude môcť prihovoriť ľudskou rečou. Zato my, ľudia máme schopnosť vytvoriť prístroje, ktoré by reč stromov, šumenie lístia, praskanie a vŕzganie dreva, boli schopné pretlmočiť nám. Niektorí ľudia túto reč vedia počúvať a rozumieť jej. K tomu je treba veľkého citu vo vnútri ľudskej duše. Takúto schopnosť majú iba básnici. Básnici slova, vedy, umenia...