- Spolu? - spýtal sa celý bledý.
- Nie, každý zvlášť.
Starosta nemáš nejakú otravu?
- Myslíš rum?
- Nie, niečo, čo by sme im dali do kávy a bol by pokoj.
- Čo som somár? - spamätal sa starosta. - Ešte kávu im budem dávať!
- Čo budeme teda robiť? - pýtali sa bezradní členovia Obecnej rady.
- Nič! - odsekol starosta.
- Aj tak sa dá! - poznamenal ktosi.
- Nechajte to na mňa, - začínal byť starosta opäť sebavedomý, - kto bol minule prvý?
- Minule bol prvý Prčko.
- Vypočujeme teda najskôr Drgoňa, aby bola aspoň aká taká spravodlivosť.
A už sa začali triasť dvere. Keby sa triasli aj okná a steny, človek by si myslel, že je zemetrasenie. To Prčko s Drgoňom sa ruvali o prvenstvo. Dalo by sa povedať ako psi, ale oni pri tom boli ticho, pretože sa spolu nerozprávali. Musel zasiahnuť starosta. Rozhodol prísnym hlasom, ako sa na starostu patrí.
- Najskôr si vypočujeme Drgoňa, pretože minule bol Prčko prvý. Prčko počká na chodbe!
Ruvačka vo dverách razom prestala. Porazený Prčko sa smutný stiahol naspäť do chodby. Zato Drgoň vstúpil do miestnosti s pocitom víťaza. Zdalo by sa, že už to by mu mohlo stačiť. Nestačilo. Začal bez toho, že by ho niekto vyzval.
- Starosta, takto to už naozaj ďalej nejde!
- Ako? - pretrhol mu niť monológu nečakane starosta.
- Ako... ako... - musel sa zorientovať Drgoň. Hneď sa však spamätal a pokračoval. - Ten gauner jeden, ten... ten...
- Máš na mysli Prčka? - pomohol mu starosta s pamäťou.
- Áno, toho, čo mu ani na meno neviem prísť!
- Čo je s ním?
- Predstav si, starosta, kúpil si v slepičkárni vyše sto kureniec!
- Stosedemdesiatpäť! - ozval sa Prčkov hlas spoza dverí, akoby zo záhrobia.
- Vidíš, starosta, sám sa priznáva.
Starosta v tom nevidel žiadny argument.
- Veď na tom nie je nič zlé. Keď predávali, každý si mohol kúpiť.
- Hja! Ale vieš si ty predstaviť, aké problémy nastali s takým množstvom sliepok?
- Sú to Prčkove problémy, nie moje.
- Omyl, starosta, omyl! Vieš koľko múch sa nad tými sliepkami drží?
- To teda neviem, ale nech sa mu tam drží múch, koľko len chce, teba to veru nemusí trápiť.
- Nemusí, ako nemusí! Keby lietali nad jeho sliepkami, bolo by mi to jedno, čert to ber. Ale ony lietajú na môj dvor a oné...
- ... a všade ti serú, cheš povedať! - neudržal sa starosta.
- Tak je! Máš pravdu, starosta! S tým sa musí niečo robiť! Ako k tomu príde slušný človek, aby taký gauner otravoval celú ulicu. Veď ja nemôžem ani okná otvoriť, dusím sa, čo sa mi vzduchu nedostáva. A on všetko robí naschvál. Všetci sa ho boja, ale ja to tak nenechám. Ak ho nedáš zatvoriť do kriminálu, tak sa budem sťažovať až na prezidentskú kanceláriu. A nielen do Bratislavy, ale aj do Prahy! A keď bude treba, aj na Radu Európy, ale ja to tak nenechám!
Drgoň sa chcel nadýchnuť, aby mohol pokračovať, no starosta mu opäť skočil do reči.
- Vieš ty čo, Drgoň? Ja sa ti na tie tvoje muchy, bez prepáčenia, vyseriem! A choď si sťažovať hoci aj matke Tereze!
Drgoňa ako keby niekto oparil horúcou vodou. Vzdúval sa, vzdúval, hlas z neho nešiel, iba čo sipel ako parný stroj. Zrazu sa zvrtol a bez slova poldruhametrovými krokmi odpochodoval.
- Ďalší! - stihol zarevať starosta skôr, než sa za Drgoňom zapleskli dvere.
- Pochválen! - slušne pozdravil Prčko, keď vošiel. Svoj pohľad plný výčitiek zavŕtal do starostu.
- Čo je? Čo sa tak na mňa pozeráš? - zavrčal starosta.
- Vidíš, vidíš! A takému človeku si dal prednosť. Ja sa ti čudujem. Už dávno si mal pochopiť, že to je grobian, surovec, odroň, klamár, zlodej, ohovárač, fašista, komunista, sviniar a udavač!
- Rovnako ako ty! - neovládal sa starosta.
Prčko sa však nedal strhnúť, naďalej pokračoval pokojným tónom.
- Si ku mne nespravodlivý. A pritom ja o tebe tak pekne. Pred každým vravím, aký je ten náš starosta múdry, aký má cit pre spravodlivosť. Cestu dal urobiť, vodovod aj plyn zaviedol, školu máme novú, kultúrny dom...
Starosta sa však nedal opiť medovými rečami.
- Pozri sa, Prčko, neprovokuj ma. Dobre vieš, že to všetko bolo urobené ešte za komunistov. Radšej mi povedz, prečo tvoje muchy lietajú na Drgoňov dvor?
- Moje muchy na Drgoňov dvor? - čudoval sa Prčko, ako by to bola pre neho novina.
- To jeho muchy lietajú na moje sliepky. Veď ja tým chudiatkam musím dávať dvakrát toľko žranice, aby im to Drgoňove muchy nezožrali. Starosta, ako ja k tomu prídem, že musím kŕmiť jeho muchy? Musíš uznať, že krmivo je teraz drahé.
- Vari nechceš tvrdiť, že Drgoňove muchy žerú kukuricu? - zapochyboval starosta.
Prčko začal šíriť hrôzu.
- Musel by si ich vidieť. To nie sú muchy, to sú hovädá! Ja som chlap a môže ma naraz poštípať aj desať včiel - neuhnem. Ale pred Drgoňovými muchami musím utekať!
To už aj starostu zaskočilo.
- Podľa teba, čo by som mal urobiť? - žiadal Prčka o radu.
- Mal by si ho dať zatvoriť! - poradil Prčko bez váhania a hneď aj pokračoval. - Lebo keď nie, ja to tak nenechám! Ako k tomu príde slušný človek, aby taký odkundes ohrozoval slušných občanov. Ak ho nedáš zatvoriť, budem sa sťažovať na všetkých ministerstvách. A hoci aj anglickej královnej. Využijem všetky možné prostriedky a toho lumpa zničím. Ja som mierumilovný človek, ale mám také známosti, že keď budem chcieť, aj bombu dám zhodiť na jeho dom. Celá dedina bude zrovnaná so zemou, ale spravodlivosť tu raz bude!
Prčko sa rozohnil, ale starostu to skôr upokojilo. Vstal a postavil sa Prčkovi zoči-voči tak, že im div z nosa na nos nepreskočila elktrická iskra.
- Vieš čo, Prčko? Ja sa nielen na Drgoňove, ale aj na tvoje muchy zvysoka...
- Mlč starosta! - vztýčil výhražne prst Prčko. - Takto sa so slušným človekom nezaobchádza.
Prčko sa zvrtol na podpätku a zmizol ako blesk. Tresknutie dverí urobilo bodku za jeho prítomnosťou na obecnom úrade. Celá obecná rada si vydýchla. Každý si v duchu formuloval vetu, ktorou by vyjadril spokojnosť so starostovym postupom, ale k slovu sa nedostal nikto. Cez otvorené okno z ulice k nim doľahlo vykrikovanie Drgoňa a Prčku.
- Veď vy ešte uvidíte! Mafia jedna komunistická! Všade sa dozvedia, ako tu przníte demokraciu! Veď my vám to ešte riadne osladíme, budete pozerať. Všade napíšeme, a keď chcete aj matke Tereze! Nevídané-neslýchané!
Prčko s Drgoňom spojili svoje sily, aby svetovú verejnosť informovali o krivde, ktorá sa im stala a ako sa u nich v dedine pošliapava demokracia. Pochopiteľne, okrem matky Terezy dostali ich listy všetci naši ústavní a vládni činitelia, hlavy susedných štátov a predsedovia a prezidenti najvyšších európskych a svetových organizácií. Poštárka si išla oči vyočiť, keď pečiatkovala ich listy a videla, kam všade smerujú. Od Austrálie cez Áziu, Afriku, Južnú a Severnú Ameriku až po Európu bolo ľudstvo informované, ako fašisticko-komunistická mafia, stelesňujúca nacionalistickú buržoáziu a čečenskú gerilu vedenú starostom-diktátorom, pošliapava zárodky ťažko sa rodiacej demokracie v srdci Európy.
Na obecnom úrade sa najskôr smiali, ale neskôr im začali vlasy dupkom vstávať, keď sa na starostovom stole začali hromadiť protestné petície z mítingov v južnej Afrike, či od rôznych spoločností pre ľudské práva v Austrálii. Ozvala sa aj Liga pre ochranu zvierat z Veľkej Británie. Dali o sebe vedieť robotnícke spolky z Nemecka a Francúzska. Veľmi ostrý spoločný protest podala izraelská vláda a tiež vedenie Organizácie pre oslobodenie Palestíny. Nebolo v silách obecnej rady ani len pootvárať všetky tie listy. Keď sa na starostovom stole objavil list so zlatým erbom pápeža, starosta uderil mocne päsťou do stola.
- A už mám toho dosť! Zvolávam obecnú radu a prizvite aj obecných bojovníkov za demokraciu Prčka a Drgoňa. Prišli všetci, lebo, ako to už na dedine býva, boli zvedaví.
- Kto bol minule prvý? - ostro sa spýtal starosta.
- Drgoň.
- Tak dáme teraz prednosť Prčkovi.
Zavolali teda prvého Prčka. Ten nestačil ani slušne pozdraviť, ako to vždy u neho bývalo zvykom a už na neho starosta vystrelil prvú otázku.
- Prčko, koľko Drgoňových múch lieta na tvoj dvor?
- Tisíce! To sa nedá ani spočítať.
Starosta podišiel ku dverám, otvoril ich a prekvapil rovnakou otázkou Drgoňa, ktorý načúval za dverami.
- A tebe, Drgoň, koľko Prčkových múch lieta na dvor?
- Najmenej milión! - odpovedal bez zaváhania Drgoň.
- Ako poznáš, ktoré sú tvoje a ktoré Prčkove?
- Ako,... ako... - zaváhal na chvíľu Drgoň. - Moje sú také malé čierne...
S podobnou otázkou sa obrátil starosta aj na Prčka.
- Ako ty poznáš svoje muchy?
- Moje muchy sú také... s takým malým zlatučkým zadočkom. Je ich iba pár a ani veľa nelietajú, len tak sedia.
- To je dobre! - zahundral starosta akoby pre seba.
Pozval Drgoňa do miestnosti a sám sa postavil za úradný stôl, aby portrét prezidenta, štátny znak a vlajka dodali väčšiu vážnosť jeho ďalším slovám.
- Muchy nemajú čo lietať na cudzí dvor a znepríjemňovať susedom život. Pretože však vieme, že muchy nemožno priviazať na reťaz ako psy, dovoľuje obecná rada občanom Prčkovi a Drgoňovi, aby cudzie muchy na svojom dvore nemilosrdne zabíjali. Svoje muchy môžu nechať pokojne poletovať, ale len na svojom dvore. Spor vyhrá ten občan, ktorý nájde a prichytí na svojom dvore viac susedových múch a prinesie ich pozabíjané na obecný úrad.
Celá obecná rada bola nadšená starostovým rozhodnutím. Vedeli, že Prčko s Drgoňom nevyzabíjajú všetky muchy ani za desať rokov. Aké však bolo ich prekvapenie, keď na druhý deň okolo obeda videli Prčku ponáhľať sa na obecný úrad. Starosta však bol pokojný.
- Tak čo, Prčko, už si všetky Drgoňove muchy pozabíjal? To ich asi mnoho nebolo, lebo Drgoň ešte zabíja. Prčko sa zháčil. Nemohol pripustiť, že by ten mamľas Drgoň mal vyhrať.
- Čo myslíš, starosta, koľko by malo byť tých múch, aby som vyhral?
- Ťažko povedať, - zaváhal starosta, - koľko ich máš ty?
- Zatiaľ päťtisíc, - očividne zaklamal Prčko.
- To je málo! Viem, že Drgoň mal toľko už ráno, - neočividne zaklamal aj starosta.
- Veď aj ja som tak ráno mal, - klamal Prčko ďalej. - To len aby som vedel.
- Drgoň doma mláti tvoje muchy a ty strácaš čas, - podpichol Prčku starosta.
Prčko bez pozdravu odišiel. Ešte sa dvere za ním ani poriadne nezatvorili a už vchádzal Drgoň. Nestačil ani naznačiť, o čo mu ide, a už ho starosta schladil.
- Asi to prehráš, Drgoň. Prčko išiel ďalej zabíjať, iba čo sme sa dohodli, že ich bude po tisíckach do vreciek ukladať.
- Veď aj ja som sa chcel tak dohodnúť. A koľko ich má ten odkundes?
- To ti nesmiem prezradiť.
- Nemôže ich mať viac, ako tisíc.
Starosta sa nedal nachytať.
- Ak máš iba tisíc, je to málo. Veľmi málo! Drgoň vytlačil na tvár studený úsmev.
- Samozrejme, že mám viac. Prisahám, že ich budem mať viac!
- Ťažko ti môžem veriť. Prčko zabíja a ty tu strácaš čas.
Drgoň zmizol ako raketa. Potom už mal starosta a s ním celá dedina pokoj od hašterivých susedov. Lebo tí, ak nepomreli, zabíjajú muchy doteraz.
