Mal som vtedy náladu pod psa. Opantala ma jesenná melanchólia. Pľúcam sa nedostávalo vzduchu, život mi pripadal akýsi márny. Pozitívne myšlienky sa mi vytratili a nechali ma napospas úvahám o zlobe, nenávisti, podlosti, zákernosti, závisti, neschopnosti. Vybral som sa do lesa, možno v nádeji, že sa tam tohoto nepríjemného bremena zbavím. Z mohutných stromov som chcel načerpať novú životnú silu. Túlal som sa po opustených lesných cestách. Holé buky bez lístia mi však pripadali ako smrtky. Pahýle holých polámaných konárov vytŕčali proti mne i proti oblohe. Nie, nemyslel som na smrť, netúžil som skoncovať so životom, ale žitie mi v tú chvíľu pripadalo ako niečo nedokonalé, nehodné námahy.
Príroda sa chystala k zimnému spánku. Lístie už dávno opadlo, v lese bolo cítiť jeho hnilobný zápach. Zvieratá sa mi zrejme zďaleka vyhýbali. Bolo ticho, ani vtáčika nebolo počuť. Iba čo mi sem tam pod nohou zapraskala suchá halúzka...
Neviem, ako dlho som sa takto túľal lesom, zrazu som však mal pocit, že som zašiel asi priďaleko. Nemal som strach, že zablúdim, horu som dobre poznal. Teraz, keď bola bez lístia, bola akási priehľadnejšia. Šiel som ďalej...
Dostal som sa až pod vrch so starobylým názvom Keltek. Možno tu niekedy pred dvomi tisíckami rokov sídlili starí Kelti, naši predkovia. Myšlienky ma preniesli k nim. Ako asi žili, ako pracovali, aké mali starosti a problémy? Konečne lesná prechádzka začala pozitívne meniť chod mojich trudných myšlienok...
Rozhodol som sa, že vystúpim až na samý vrchol Kelteka. Veď mi stačilo prekonať už iba asi dvestometrové prudšie stúpanie. Tešil som sa na pekný výhľad. Pohľad z výšky mi dodáva pocit, že som nad vecami i nad problémami. O to som sa mojou lesnou prechádzkou vlastne usiloval. Ubehlo asi pätnásť minút, kým som prekonal posledné strmé stúpanie. Ešteže som na vrchole nemusel nikoho pozdraviť. Myslel som, že mi pľúca rozdrapí, ako sa mi nedostávalo vzduchu. Celkom vyčerpaný som sa posadil na kameň. Aj keď unavený, uvedomil som si, že sa usmievam. Človeka poteší, keď sa presvedčí, že ešte čosi dokáže... Ako málo niekedy stačí ku šťastiu...
Na chvíľu som zatvoril oči, aby som vychutnal ticho a samotu. Srdce mi búchalo už pokojnejšie, chcelo sa mi spať...
Bol by som aj zaspal, ale práve vtedy sa to stalo. Hoci som bol presvedčený, že široko ďaleko niet živáčika, strhol som sa na to, ako niekto v mojej blízkosti zakašľal. Preľaknutý som sa obzrel vpravo i vľavo a na moje veľké prekvapenie som zistil, že naozaj nie som na vrchole hory sám. Kúsok odomňa sedel muž. Vyľakal ma, že sa tak nečakane zjavil v mojej blízkosti. Ale ešte viac ma prekvapil jeho vzhľad: mal na sebe rovnaký plášť ako ja, rovnaký klobúk i rovnaké baganče. A najčudesnejšie bolo,že sa mi celkom podobal v tvári. Rozdiel medzi nami bol iba v tom, že zatiaľ, čo ja som bol preľaknutý, on sedel pokojne, ako keby na tom kameni sedel už odvčera.
- Že od včera, sedím tu už stovky rokov, - prehovoril, ako by čítal moje myšlienky.
Nezmohol som sa ani na slovo. Pokračoval on.
- Nemusíš rozprávať, ani báť sa ma nemusíš. Neublížim ti, nie je to v mojej moci. A ak chceš vedieť moje meno, nuž teda ho vedz: som Perun.
Usmial som sa. Určite bolo v mojom úsmeve aj trochu irónie.
- Nie, nevysmievaj sa mi. Nezaslúžim si to. A nechci, aby som tu pred tebou robil zázraky, aby si mi uveril. Nemusíš mi veriť ani slovo.
Jeho pokojná reč mi vrátila kľud. Chcel som niečo povedať aj ja, a on ma nechal hovoriť.
- Odkiaľ si, - spýtal som sa - z Častej nebudeš, nepoznám ťa.
Usmial sa. Pozrel na mňa.
- Neprekvapuje ťa, že mám tvoju podobu?
- Samozrejme ma to prekvapuje, nerozumiem tomu.
- Byť Bohom, neznamená byť človekom. Byť Bohom, znamená byť vedomím spoločenstva ľudí. Vedomie spoločenstva nemá podobu. Iba vtedy, keď je Boh vedomím jedného človeka, môže dostať aj jeho podobu.
Chvíľu som musel uvažovať nad tým, čo mi neznámy povedal.
- Je potom pravdou, že iba ja v teba verím?
- Je! - potvrdil mi. - A ja som ti za to vďačný?
- Prečo by si mi mal byť vďačný?
- Bez teba by ma nebolo. Bez viery niet Boha. Bez Boha niet sily. Bez sily je ohrozené bytie človeka. Bez bytia človeka niet ani existencie Božej...
- Chceš povedať, že bez existencie človeka niet Boha a bez existencie Boha niet existencie človeka? - prerušil som ho.
- Pravdou je, že bez viery človeka niet Boha. Človek však môže žiť aj bez viery v Boha.
Bol som z toho trochu zmätený.
- Kto koho teda vlastne potrebuje?
- Ľudia potrebujú Boha.
- Aby sa mali koho báť? - spýtal som sa s iróniou.
- Svojho Boha sa ľudia nikdy nemusia báť. Úlohou Bohov je ľuďom pomáhať, a keď treba, dávať im silu a odvahu.
Všimol som si, že môj spoločník hovorí o viacerých bohoch.Chcel som sa ho na to spýtať, ale odpovedal mi sám.
- Bohov je toľko, koľko treba.
- Kto vie, koľko je ich treba? - spýtal som sa.
- Každé spoločenstvo ľudí, ktoré vytvára spoločné vedomie, má svoju morálku a zákony. Každý v tomto spoločenstve cíti čo je a čo nie je spravodlivé. Každý vie, kedy je páchaná krivda. Tak, ako každý jednotlivec vie, ku ktorej skupine ľudí patrí, mala by ho brať aj skupina za svojho. Spoločné vedomie a spoločná morálka vytvárajú silu, z ktorej vzniká viera v nekonečnú moc spoločenstva. Viera je sila, z ktorej sa rodí Boh. Jeho moc je úmerná sile, ktorú do neho vložilo celé spoločenstvo. Touto silou je schopný pomáhať spoločnosti i jednotlivcovi... A koľko je treba Bohov? Ak sú ľudia rozumní, stačí im jeden. O to väčšia je potom jeho sila...
- Boh Izraelitov dal Mojžišovi desať prikázaní, ktorými sa ľudia jeho spoločenstva majú riadiť. Ak si ty Bohom môjho spoločenstva, aké mi dáš zákony? - spýtal som sa Peruna.
- Tie isté. Prečo by mali byť iné?
- Aký je potom rozdiel medzi tebou a bohom Izraelitov?
- Taký, ako vravíš: on je bohom Izraelitov a ja som bohom tvojim a tvojho ľudu.
- Nie je to jedno?
- Nie, nie je to jedno. Prvý zákon hovorí: nebudeš mať iných bohov, aby si sa im klaňal! A tvoj ľud zabudol na svojho boha, klania sa cudziemu. Ale nebolo tomu tak vždy. Tisícročná poroba a trápenie Slovanov sú spojené so stratou viery vo vlastného boha, vo vlastné sily, vo vlastnú energiu. Všetkú silu ste dávali cudzím bohom a tí vám ju nevracali. Vo vašich telách je veľmi veľa sily, vo vašich hlavách veľa umu. Tak, ako neveríte vo vlastných bohov, neveríte ani vo vlastné schopnosti. Chcete sa nechať viesť. Cudzie peniaze sa vám zdajú lesklejšie, cudzie mlieko belšie, cudzie piesne krajšie. Sami seba presvedčujete, že ste horší. Domáce jablko je vám menej vzácne, než cudzí pomaranč. Pijete cudzie pálenky, hoci máte dostatok vlastného vína. Chcete sa voziť v autách, ktoré nevyrábate. Ženy sa cítia lepšie v šatách, ktoré ste nešili. Hovoríte rečou, ktorou vaši predkovia nehovorili. Modlíte sa k bohom, ku ktorým sa vaši predkovia nemodlili. Nežijete tak, ako by ste mali. Túžite po tom, čo nemáte, nevážite si to, čo máte. Nevedomosť zaslepuje vaše oči, klame vaše uši. Stratili ste svoju cestu a s ňou aj svoj cieľ. Tápete v cudzích bažinách v nádeji, že sa dočkáte milosti z druhej strany...
Počúval som, rozmýšľal. Akosi veľa toho bolo na pochopenie. Chvíľu sme obaja mlčali. Ako včely sa mi v hlave rojili otázky, ku ktorým som nenachádzal odpovede. Môj spoločník mlčal tiež. Zaboril som hlavu do dlaní.
-Čo mám robiť? - spýtal som sa bezradne, ale aj zúfalo.
Odpoveď však žiadna neprišla. Pozrel som sa teda na neznámeho, ale s prekvapením som zistil, že som opäť na vrchole Kelteku sám. Zbytočne som sa obzeral sem i tam, môj spoločník zmizol. Zmizol práve teraz, keď som sa chcel na toľko vecí spýtať...
Pobral som sa domov. Nie, nemohol to byť sen, či prelud, stále som počul jeho hlas...
Áno, je to všetko pravda! Ale povedzte mi:
ČO MÁM TEDA ROBIŤ?
