- Pán doktor, som nervózny, nemôžem v noci spávať.
- Áno, rozumiem, to bude tá... choroba … akože sa len volá... tá choroba –patera…nie, hetero, ani to nie. Je to taká známa choroba, aj názov má taký známy, jednoduché slovo. Nože mi trochu pomôžte. To mi nemôžete pomôcť?! Musíte to poznať! Je to také obyčajné slovo, tisíc vám ich môžem povedať a vy sa na to jedno slovo nemôžete rozpamätať? Vy budete mať tú, onú, no … axime…, nie, nie ..onú… ani tú nie. Ako sa to volá, keď sa človek nemôže rozpamätať?
- Skleróza?
- Áno, skleróza! ... Skleróza? ... No vidíte a na také jednoduché slovo si neviete spomenúť. Na to sú dobré tie, oné … malé guľaté..
- Pilulky?
- Áno, ako ste povedali?
- Pilulky!
- Áno, také malé biele, tie oné. Napíšem, … kde to mám?
- Recept?
- Viem, nemusíte ma poučovať! Nebuďte nervózny. Radšej mi povedzte, kde mám to, oné…, na písanie.
- Máte ho v ruke.
- To viem, ale také, čo píše. Toto, aha nepíše. Aha pozrite, vidíte, píše. Čo som to chcel?
- Napísať recept.
- Recept? A načo?
- Na sklerózu.
- No vidíte, začínate spolupracovať a to je dobre. Tak, napíšeme, napíšeme …. Ako sa ten liek volá, ako sa len volá….
- Maninil.
- Neraďte mi, áno! Kam sme to dospeli! Pacienti by chceli poúčať lekárov! To ako by kura chcelo učiť sliepku, to, oné…
- Zobať!
- Áno! Ako ste to povedali?
- Zobať.
- Ale nie, to predtým. Ako sa volajú tie malé biele guľaté, tie…
- Maninil.
- Áno, napíšeme maninil. Tak už to máme. Vy môžete ísť, ja to ešte podpíšem a musím tam dať, to, oné… kde to mám?!
- Razítko? Tu prosím!
- Nebuďte nervózny, človeče! Vidím aj sám! A choďte už!!! Choďte!
- Pán doktor a ten recept mi nedáte?
- Ešteže čo? To je pre mňa!
- A ja?
- Vy sa choďte domov vyspať, lebo ste nervózny. No, choďte do … oného, no…
- Domov.
- Áno!
- Tak potom dovidenia.
- Áno, dovidenia… Dovidenia... Pekné slovo, to som ešte nepočul…
