Bol horúci letný deň. Cestoval som autobusom k môjmu bratovi do Častej. Bolo sparno na nevydržanie. Už pri nastupovaní sa dvaja cestujúci poškriepili. Ani neviem, o čo v spore šlo. Začal som uvažovať, kedy som naposledy počul niekoho, aby si len tak, pre radosť, na verejnosti zaspieval. Musel som načrieť v pamäti veľa rokov dozadu.
Keď môj otec ešte žil, zobral som ho so sebou na návštevu do Čiech, k mojim svokrovcom. Je tam nádherná krajina, s pekným výhľadom. Otec sedel na lavičke pod hruškou. Pozeral na šíre lúky, uprostred ktorých sa lenivo vinie tok rieky Labe. Podľa toho, aké kvety práve kvitnú, lúky majú každé dva týždne iný farebný vzhľad. Je to božia krása. Pri pohľade na tú nádheru, si môj 70 ročný otec popiskoval nejakú pesničku.
Svokra pristúpila ku mne, očividne bola spokojná. " To je pěkné, že si tvůj tatínek píská písničku. To znamená, že se mu tady líbí, že je tady spokojenej."
Naozaj, iba šťastný človek si spieva, či pospevuje. Kedysi, za môjho detstva, keď bol život určite ťažší ako dnes, u nás na dedine ľudia chodili na pole za svitania a vracali sa z celodennej driny večer, po západe slnka. Boli síce unavení, ale vždy si spievali. A večer, keď naši rodičia odpočívali na priedomí, my deti, sme vyspevovali jednu pesničku za druhou. Hoci to každý večer boli tie isté pesničky, nikomu to neprekážalo, nikto nás neokrikoval, každému sa to páčilo. Chválili nás a do postelí sme odchádzali všetci unavení a šťastní.
