Kto vie, čo by bolo zo mňa vyrástlo, keby moju výchovu do vlastných rúk nezobrali moji dvaja starší bratia. Aby ma mama nemohla kaziť, brali ma všade so sebou. Medzi súrodencami to väčšinou býva naopak. Tibor mi často spomínal príhodu, kedy ma so Šaňom zobrali z domu, z maminho dohľadu. Asi som ešte nevedel ani poriadne chodiť, lebo ma striedavo nosili „na koni“. Ak som nevedel poriadne chodiť, asi som nevedel ani poriadne rozprávať, nečudo teda, že som Tiborovi za krk uložil celú veľkú potrebu. Odvtedy vždy som bol pre svojich bratov zasran. Aj keď som oslavoval svoju päťdesiatku, stáli pri sebe, pozerali na mňa a pýtali sa jeden druhého: „Ten zasran má už päťdesiat?“...
Ale to som skočil veľmi ďaleko dopredu.
Keď som mal asi päť-šesť rokov, moji dvaja starší bratia Šaňo a Tibor boli už takmer dospeláci, veď rozdiel medzi nami bol trinásť a dvanásť rokov. Keď sa blížili Vianoce, náš otec začal s "ateistickou" výchovou. Vysvetľoval nám, že darčeky pod stromček nedáva Ježiško, ale mama. Tibor so Šaňom to určite už vedeli, ale na darčeky, i keď skromné, tešili sa rovnako ako ja. Nedali si nahovoriť od otca pravdu len tak. Najmä Tibor.
- Mne je to jedno, gdo pod stromček darčeky dáva, len nech dáva. Gdo to dáva, nemosým do smrcy vedzet.
Mňa bratia o vianočné ilúzie nepripravovali. Naopak, všetko robili pre to, aby som vôbec nepostrehol chvíľu, kedy sa darčeky pod stromčekom objavili, ani spôsob, ako sa to stalo. Ale ja som to chcel vedieť. Pri štedrej večeri som sa posadil za vrch stola, aby som mal stromček za chrbtom a celú rodinu na očiach pred sebou. Pre Tibora však nebolo ťažké odpútať moju pozornosť svojimi grimasami žobrákov. Kým som sa ja smial na jeho škúlení, vykrivovaní úst, šušlaním, koktaním a čo ja viem čím ešte, zatiaľ stihol Šaňo šikovne a nebadane darčeky pod strom položiť. Keď už tam darčeky boli, stal sa zrazu z Tibora bohabojný človek.
- Já tu robým srandu, vysmývam sa z chudobných ludzý, zatát čo by zme sa maly pomodlyt, aby nám Ježyško nezabudól dat pod stromček darčeky. Pomodlyme sa teda: Očenáš, kerý sy na nebesách…
Pri modlení Tibor oči prevracal k stropu, ako by to bol ten najsvätejší človek na zemi. Keď sme sa domodlili, odvrátil sa od stromčeka, zakryl si oči rukou a ku mne sa prihovoril.
- Bojým sa kuknut pod stromček, lebo já sám som hrýšny človek, ale ty, Maroško, ty sy svatý, kukny sa, čy Ježyško vyslyšál mojé vrúcne prosby.
Jeho dokonalému divadelnému výstupu som sa smial, až ma v boku pichalo. Bol som presvedčený, že som dával na všetkých dobrý pozor a nikto pod stromček nemal čas položiť nejaký darček. Ale obzrel som sa. Na moje veľké prekvapenie, pod stromčekom bolo plno balíčkov, najviac pre mňa. Prekvapenie a zvedavosť mi nedali čas premýšľať, ako sa tam dostali. Asi mi nakoniec tiež bolo jedno, kto a ako tam darčeky dal, hlavná vec, že dal. Dodnes si pamätám na veľkú veršovanú a obrázkovú knihu s tajomným názvom: Čo sa stalo jednej noci. Hoci som ešte do školy nechodil, vedel som už písmenká čítať. Lúštil som ich dlho cez polnoc, lebo si pamätám, že keď sa mama vrátila z polnočnej omše, zhrozila sa, že ešte stále som v knižke zahrabaný.
