Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(7)
Jej plné pery mi pripomínali dva strúčiky z pomäranča. Pleť mala jemnú, čistú, hebkú ako samet. Dýchala pomaly, hruď sa jej dvíhala a klesala ako pokojný morský príboj. Díval som sa na ňu ako na anjela. Uvažoval som, či vôbec anjeli spia, či sa im snívajú sny. Predstavoval som si jej sny, miešal som ich so snami anjelov i s mojimi snami, až som zaspal aj ja.
Zobudil som sa keď prudko vstala a bez pozdravu odišla. Stihla ešte vystúpiť zatvárajúcimi sa dverami. Trolejbus potom v skorom zimnom ráne pokračoval ďalej po svojej trase na nádražie.
