Aj v televíznom štúdiu na Zochovej sme takého mali. Ujo Lančarič bol správcom i vrátnikom tohto štúdia. K jeho úradu mu stačila jedna stolička a malý stolík s rozmermi 60 x 80 centimetrov. Stolík bol umiestnený v chodbe, ktorá v dĺžke asi 7 až 8 metrov viedla z priestorov rozhlasu do štúdia. Oddelovala vchody - na jednej strane do dvoch miestnosti technických korekcií a obrazovo-zvukovej réžie, na druhej strane do štyroch kamrlíkov, v jednom bol sklad rekvizít, v druhom bola maskérňa, v ďalšom bola dámska minišatnička a vo štvrtom pánska. Chodba bola široká síce viac ako dva metre, no nie viac ako dva a pol metra. Preto musel byť úrad pána Lančariča taký maličký. Na stolíku bola elektrická lampička a tlstý zošit. Do neho pán Lančarič zapisoval všetko, čo ho napadlo a čo stihol. S každým, kto do štúdia prišiel, slušne sa pozdravil a zapísal ho do svojho zošita. Ak som ja prišiel, pozdravili sme sa a už písal do zošita : 14.07 prišól súdruch Minárik. Ak som po dvoch minútach odišiel, opäť sme sa pozdravili a v zošite bol ďalší zápis: 14.09 odešól súdruch Minárik. Chápete, že mi bol sympatický, veď pochádzal zo Šenkvíc a písal pravopisom, ktorý som v tom čase začal presadzovať aj ja. Rovnako tvrdo sme aj "vyprávaly". Lenže moju hovorovú častofčinu sústavne kazil vplyv takých majstrov-mäkčiarov, akými boli Záborský, Poničanová, Huba, Meličková, Kvietik, Adamčík, Filčík, Gregor (ale ten vedel zatiahnuť tvrdo, veď bol Trnavčan), Kráľovičová (tá zasa od pol slova vedela prejsť do svojej záhoráčtiny). Keď sa mne raz podarilo pekne mäkko požiadať pani Betku Poničanovú: "Boľi by sťe taká láskavá..." Prerušila ma v pol vete a celému štúdiu musela oznámiť: "Počuľi sťe, počuľi sťe? On povedal: boľi!"
Trošku som odbočil od pána Lančariča. On bol zaujímavý aj tým, že bol za prvej svetovej vojny ako vojak zajatý v Rusku. Vrátil sa odtiaľ ako komunista a zostal ním až do svojej smrti.
Myslím, že to bolo v roku 1967 - to bolo päťdesiate výročie Veľkej októbrovej revolúcie. Všetci zamestnanci sme si významné výročie museli pripomenúť na slávnostnom aktíve. Samozrejme, že tam bol aj pán Lančarič. Ako priamy účastník revolučných udalosti, vlastne bol na aktíve živým pomníkom. Hlavný moderátor aktívu po tradične nudnom slávnostnom prejave - neviem, čo ho to napadlo - vyzval účastníkov aktívu do diskusie. Všetci prítomní začali rozmýšľať, čo takého by mohli k tejto udalosti povedať, ale nikoho nič nenapadlo. Situáciu zachránil pán Lančarič. Nevydržal to trápne ticho a prihlásil sa o slovo. Jeho prejav nebol dlhý, ale zapamätal som si ho takmer slovo za slovom.
"Súdružky a súdruhová, jak nékerý víte, za prvéj svetovéj sem ból v Rusku zajatý. Jako taký sem slúžil na jednéj železnyčnéj stanyce. Tá robota by nebola taká zlá, ale horší bolo, že ráz tam prišly bílý, potom zasek červený a my zme len furt čekaly, kerý nás postrýlaju. Ket prišly bílý, mosely zme byt aj my bílý. Ket prišly červený, mosely sme byt zasek červený. A tak jak sa furt strýdaly, ráz zme boly bílý, potom zasek červený. Nevýte si predstavyt, jaké to boly nervy. Nakonec - jako posledný - došly červený a už to tak ostalo nafurt. Teda aj my zme ostaly šeci červený a já sem taký až doščúlka a už je temu tých padesát rokóf. Dekujem vám za pozornost."
Pán Lančarič mal veľký potlesk, pri ktorom sa nikto neubránil úsmevu. Keďže už nebola žiadna nádej, že by sa ešte jeden taký rečník prihlásil do diskusie, moderátor slávnostného aktívu všetkým poďakoval a šli sme domov.
