- Obláčik-mráčik, prečo si smutný? - prihovoril som sa mu milo. No on sa na mňa ani len neobzrel, iba zahundral.
- Som smutný, lebo som sám.
- Ale ty nie si sám, veď som tu ja.
Teraz už pozrel na mňa, no zatváril sa, ako by zjedol kyslú uhorku.
- A čo má byť, keď si tu?
- Chcem, aby si bol veselý. Poď, budeme sa spolu hrať.
Obláčik-mráčik sa však zatváril ešte kyslejšie.
- Odpáľ, ty ľudská ohava! Ja o inej spoločnosti snívam.
Jeho odpor ku mne ma naozaj dožral.
- Vieš čo, roztrhni sa, ty namyslená para!
A predstavte si, obláčik sa naozaj roztrhol. Boli z neho teraz dva obláčiky. Už som sa obrátil, že sa vrátim na zem, keď sa ku mne oba milo prihovorili.
- Ďakujeme ti, anjel našej lásky. Vďaka tvojej rade, sme teraz šťastní.
Vrátil som sa na zem a pozoroval oblohu, na ktorej sa mraky trhali a bolo ich stále viac a viac.
