Etienne vyzeral popri Pierrovi ako mladík. Nemal na hlave ani jeden šedivý vlas, hoci mal už tridsaťpäť rokov. Zato Pierre bol dosť šedivý. Poznali sa krátko, len vyše hodiny. Oboch práve prijali za vrátnikov do nočného baru.
-Dnes mám šťastný deň ! – komentoval túto skutočnosť Pierre, keď vošli z rue dÁssas do Luxemburskej záhrady.
-Ja to o sebe nemôžem tvrdiť, - poznamenal smutno Etienne.
-Ty nemáš radosť, že sme dostali prácu? – čudoval sa Pierre.
-Čo už môže tešiť vyštudovaného chemika na tom, že sa stane vyhadzovačom v nočnom bare…
-Pierre pochopil priateľa, ale z radosti mu to neubralo.
-Ako dobre, že som neštudoval! – zasmial sa. – Nemôžem mať komplexy z toho, akú prácu robím. Získať miesto vrátnika v nočnom bare je v mojom veku hotové šťastie.
Jeden šťastný, druhý zatrpknutý, pomaly prechádzali popod mohutné stromy. Ale Etienne nebol iba zatrpknutý, on Pierrovi šťastie priam závidel…
Chvíľu kráčali mlčky. Pierre pozoroval krátke preblesky slnečných lúčov cez husté koruny stromov, nadchýnal sa vtáčím spevom…
Zamyslený Etienne upieral pohľad zväčša do zeme. Zrazu sa mu zazdalo, že pri kríku neďaleko chodníka leží peňaženka. Bez váhania stúpil na trávnik a prešiel ku kríku, aby sa presvedčil. Áno, bola to peňaženka. Skôr ako ju zodvihol zo zeme, poobzeral sa okolo seba. Ale nablízku bolo málo ľudí, nikto okrem Pierra si ho nevšímal.
-A to vravíš, že dnes nemáš šťastný deň? – poznamenal Pierre v snahe zdvihnúť mu sebavedomie.
Etienne prevracal v ruke neveľmi hrubú pánsku peňaženku.
-Nevyzerá, že by bola napchaná peniazmi.
-Tak sa do nej konečne pozri! – netrpezlivo naliehal Pierre.
Etienne otváral peňaženku pomaly, ako keď hráč pokeru zisťuje hodnotu karty, ktorú si vytiahol. Chcel čo najdlhšie vychutnať pocit vzrušenia z možnosti bezprácneho zisku. Tešilo ho, že peňaženku našiel on, a nie jeho priateľ…
V peňaženke však nebolo nič, bola prázdna.
-Vidíš, ako vyzerá moje šťastie! – skonštatoval sklamane a hodil peňaženku do odpadkového koša. Pierre ju ihneď vytiahol a začal dôkladne prehľadávať.
-Neprezrel si ju dobre. Peňaženky mávajú niekedy tajné priehradky.
Ani Pierre však v nej neobjavil nič zaujímavé. Bola naozaj prázdna.
Nakoniec ju tiež hodil naspäť do koša.
Etienne si sadol na lavičku očividne otrávený. Márne sa ho Pierre snažil povzbudiť.
-Mal si lepšie prezrieť okolie kríka, - radil mu.
-Máš možnosť, hľadaj! – odvetil rezignovane Etienne.
Pierre sa vrátil ku kríku. Kľakol si na zem a rukami začal šmátrať v tráve.
-Nechcete lupu, pán Holmes? – vysmieval sa mu Etienne.
Pierre si ho však nevšímal, ba strčil hlavu aj do kríka. Zrazu významne zapískal. Keď vycúval z kríka, v ruke sa mu blyšťal zlatý prsteň. Etienne nemohol veriť vlastným očiam. Pierre si prisadol k nemu na lavičku a spolu prezerali nádherný zlatý prsteň, ktorý mal podobu skrúteného hada.
-Možno ani nepatril majiteľovi peňaženky, - prehodnotil Etienne, potláčajúc zlosť nad tým, že šťastie mu opäť ukázalo chrbát.
-To je jedno, je krásny! – povedal Pierre. – Darujem ho istej dáme. Pravda za protihodnotu…
Etienne by bol najradšej vytrhol prsteň Pierrovi z rúk a šmaril ho z celej sily späť do krovia. Lomcovala ním zlosť a závisť…
Nič netušiaci Pierre sa naňho zrazu obrátil s prosbou.
-Etienne, mohol by si mi pomôcť?
-Ja? Ako? – spýtal sa prekvapený Etienne.
-Potrebujem, aby si zdržal doma moju ženu.
-Nerozumiem.
-Chcem mať istotu, že bude doma, aby ma nevhodne neprekvapila v ateliéri. Chápeš?
-Ty máš ateliér?
-Vo voľných chvíľach maľujem. Včera sa mi podarilo prehovoriť peknú mladú paničku, aby mi stála ako model na akt. Potrebuje si zarobiť peniažky, o ktorých by nevedel manžel. Keď bude rozumná a poskytne mi čosi navyše, možno jej prsteň darujem.
-Máš to pekne premyslené, ale neviem, ako ti v tom môžem pomôcť? – naozaj nechápal Etienne.
-Jednoducho, - začal vysvetľovať Pierre. – Ja teraz zatelefonujem manželke, že má ku mne prísť na návštevu priateľ, ale ja sa nestihnem vrátiť včas domov. Poprosím ju, aby ho za každú cenu zdržala, kým neprídem. A tým priateľom budeš ty.
Etienne nebol nadšený úlohou, ktorú mal zohrať. Dohodli sa iba pod podmienkou, že to nebude trvať dlhšie ako dve hodiny. Keď však zazvonil pri dverách Pierrovho bytu, celkom ho vzrušovala zvedavosť.
-Vy iste hľadáte Pierra, telefonoval mi o vás pred chvíľou, - privítala ho celkom príjemná pani, i keď o niečo staršia ako on. – Prepáčte, že vás vítam v župane, ale sprchovala som sa a nestihla som sa upraviť.
Pozvala ho ďalej. V obývačke ho usadila do pohodlného kresla. Nemohol z nej spustiť oči, ako sa vlnila po miestnosti. Šírila okolo seba príjemnú vôňu šampónu. Priliehavá látka županu prezrádzala trochu plnšie tvary jej tela. Sem – tam vykĺzla spod župana noha – biela, neopálená, hladká… Etienna sa zmocňovali hriešne myšlienky. Nebránil sa im, skôr naopak: zatúžil pokaziť Pierrovi šťastný deň. Keď žena prešla k obloku, že ho trochu pootvorí, ocitla sa celkom blízko neho. Musela sa natiahnuť, aby dosiahla na kľučku. Župan sa nadvihol a poodhalil hladké biele lýtko. Etienne ani nemusel veľmi natiahnuť ruku, aby ho pohladil. Neodtiahla nohu. Naopak, podržala ju natiahnutú. Obzrela sa naňho a usmiala sa. Chvíľu na seba mlčky pozerali, akoby sa navzájom skúmali.
-Vôbec vás to neprekvapilo, - poznamenal Etienne.
-Čakala som to, - priznala sa koketne.
-Máte krásnu bielu pleť, jemnú, hebkú, - pokračoval, pričom jej stále hladil lýtko. Ona bez slova, pomaly začala dvíhať župan… Etienne bez váhania využil príležitosť, čo sa mu núkala. Najväčšmi ho však tešilo, že sa pomstil Pierrovi za jeho šťastný deň. Konečne začínal mať pocit, že aj naňho sa šťastie usmieva…
Keď konečne prišiel Pierre domov, sedeli už pri stole a popíjali voňavý čaj. Pierre sa ospravedlňoval, vysvetľoval, prečo mešká. Etienne ho obdivoval, ako suverénne vie klamať a pretvarovať sa pred manželkou.
-Chlapče, to bol zážitok! – pochválil sa Pierre, keď ostali na chvíľu sami. Etienne ho s úsmevom počúval. Vôbec mu neprekážalo, že ten paroháč pred ním má pocit, že dnešný deň sa mu mimoriadne vydaril…
Keď sa Etienne vrátil do svojho bytu, zistil, že jeho žena nie je doma. Rozladilo ho to. Prišla asi po pol hodine.
-Kde si bola? – spýtal sa jej s výčitkou v hlase. Usmiala sa naňho a zavesila sa mu okolo krku.
Dnes som mala šťastný deň. Bola som na prechádzke v parku a predstav si, čo som tam našla. Pozri, - a natrčila mu pred oči ruku. Na prste sa jej trblietal zlatý prsteň v tvare skrúteného hada.
Etienne najprv zmeravel a potom sa ako zmyslov zbavený vrhol na manželku. Nemala dosť síl, aby sa ubránila šialencovi.
V tom čase Pierre sedel pri stole a jeho sestra Heléne kládla na stôl večeru.
-Pierre, musím ťa za dnešok pochváliť. Tvoj priateľ bol úžasný. Bolo v ňom trochu násilia a to na mňa pôsobilo zvlášť vzrušujúco.
Pierre sa usmial. Vybral z vrecka zlatý prsteň, ktorý mal podobu skrúteného hada.
-Predstav si, prechádzali sme spolu cez Luxemburskú záhradu a on našiel pod kríkom pohodenú prázdnu peňaženku. Nútil som ho, aby šiel prezrieť okolie kríka, či z peňaženky dačo nevypadlo. Nechcelo sa mu, tak som šiel ja a pouzil som moj stary trik: predstieral som, že som našiel tento prsteň, ktorý nosím vždy vo vrecku. Mala si vidieť jeho kyslú tvár!
-Ty starý lišiak! – smiala sa Heléne. – Koľko ráz si už použil tento trik?
-Kto by to počítal? – odpovedal Pierre, spokojný sám so sebou. – Keď s tým raz skončíme, venujem ti ho na pamiatku.
