V 44. pred Vianocami, práve som prišiel z práce, trochu som sa najedol, keď niekto zaklopal na dvere a vošiel dnu. Bol to Slovák, podľa reči z Východu. Vraj: "Kamarat zober sebe kabat a poď von!" A už za ním prišiel aj Rus, vraj: "Idi spešno, nech komisár nečaká!" Mladšieho brata Lojza som chytro poslal pre Dymu, býval u Kernov. Bolo ich deväť tých Rusov. Vraj ich bolo celkom 30, čo ich vysadili, ale Nemci ich väčšinu postrieľali. Mama im dala polievky a masťou natreté chleby. S Dymom prišla i jeho žena s deťmi, Rusi ich teda aj s Dymom prepustili a ja som ich mal previesť cez horu do Ompitála. Dymo ma ale nenechal s nimi samotného, šiel s nami tiež. Vybrali sme sa cez Špígel. Keď sme prechádzali cez Čertov jarok, jeden z tých Rusov stratil baranicu. Spadla mu z hlavy a v tej tme sa skotúľala dolu svahom. Ani sme ju nenašli, nemali sme žiadnu baterku. Ten chudák si potom hlavu zakrýval iba vlastným kabátom. A zima bola riadna. V Ompitáli sme zastali za humnami. Povedali nám, že keď nájdeme niekoho, kto by ich previedol ďalej, že nás prepustia. Keď nie, budeme ich musieť viesť ďalej do Nádaša. Ja som ani dobre nevedel, kde je Nádaš. Dymo išiel do dediny a hľadal niekoho. Ale mužov ako keby nebolo. Keď hádzal kamienky do okien, vždy vyšli iba ženy a tvrdili, že muži nie sú doma. Kým Dymo chodil po dedine, ja som potichu, osamote hovoril s tým Východniarom. Pýtal som sa ho, ako sa dostal k Rusom. Povedal, že s nimi musel ísť, a že teraz nevie, ako sa ich zbaviť a ako sa dostať domov...
Keď sa Dymo vrátil, povedal že nenašiel nikoho, iba v krčme jedného opitého, ktorého šenkár nemôže dostať z krčmy. Rusi povedali, že musíme niekoho nájsť. Dymo poznal hodne Ompitalanov. Povedal, že pôjdeme skúsiť k mlynárovi na hornom konci, Železný sa menoval. Hádzali sme kamienky, ale nikto nevyšiel von. Cestou naspäť sme videli prichádzať toho chlapa zo šenku. Dymo povedal, že ho musíme prinútiť, aby šiel s Rusmi ďalej. Zastavili sme ho a Dymo prísnym hlasom ho požiadal, aby sa legitimoval. Niečo frflal, ale legitimáciu nám ukázal. Dymo ju pozrel: "Je to on!" Prečítal si jeho meno a povedal: "Sloboda, pôjdete s nami!" Ten chlap bez slova išiel. Odovzdali sme ho Rusom, že on ich zavedie do Nádaša. Rusi nás prepustili a my sme sa hneď vydali na cestu domov. Ani nie desať minút, keď sme započuli pískanie. Nevedeli sme kto je, čo je, boli sme ticho. Iba keď počujeme tiché volanie toho Východniara: "Chlopi, ta dze ste?" Prihlásili sme sa mu a on sa priznal, že Rusom utiekol, že sa chce s nami vrátiť...
Tak potom u nás, v Častej, nejaký čas spával. Mal plno granátov, pištoľ a náboje. To všetko sme odovzdali žandárovi Majerníkovi, ten nás nevyzradil. Východniar sa bál, aby ho Nemci neodstrelili. Nemal žiadny preukaz, tak mu Dymo vybavil v Ompitáli u rychtára preukaz na podobenku svojho brata, lebo sa dost podobali. Ja som mu dal nejaké svoje šaty a on sa vybral domov na Východ.
Bol to čestný človek, keď sa dostal domov, hneď nám poslal peniaze. Potom, keď ich Rusi oslobodili, dal sa zase do armády a bojoval s Rusmi. Po vojne Dymovi vybavil partizánsky preukaz.
Po rokoch som sa stretol aj s tým Slobodom. Vravel, že doviedol Rusov až do Nádaša a pochválil sa mi, že mu za to dali 800 korún. Ešte mi aj poďakoval...
