Vstal som a šiel ku dverám, aby som zistil, či by ich mohol otvoriť prievan. Nedali sa len tak ľahko otvoriť. Musel som stlačiť kľučku, až potom sa dvere otvorili. Prievan kľučky nestláča. Dvere boli predtým riadne zatvorené. Rozhodol som sa, že už nad tým nebudem ďalej uvažovať. Nebolo to až také dôležité.
Zapol som rozhlas, aby som si vypočul čo je vo svete nového. Začiatok správ som nezachytil, neviem, čo v nich bolo prvoradé. Redaktor práve čítal prognózy z oblasti nezamestnanosti, keď sa zrazu v pol vete zastavil a v tom tichu som z rádia započul silné buchnutie dverí v spravodajskom štúdiu. Redaktor si uvedomil, že to bol zvuk nevhodný do rozhlasového éteru, tak cítil potrebu ospravedlniť sa poslucháčom.
"Prepáčte, vážení poslucháči, prievan asi otvoril dvere do štúdia a zároveň ich s hrmotom zabuchol. Pokračujeme v správach..."
Ani nie za minútu niekto zvonil z chodby. Bol to sused.
"Počul si čo sa stalo v rozhlase?" - spýtal sa ma bez pozdravu.
"Máš na mysli to buchnutie dverí?
"Presne! Predstav si, že krátko pred tým sa tiež otvorili a vzápätí s buchnuutím zatvorili vchodové dvere u mňa v byte." - referoval mi vzrušeným hlasom.
"Aj u mňa sa to stalo. Asi prievan." - bagatelizoval som význam tejto udalosti.
"Nemohol to byť prievan, moje dvere boli riadne zamknuté." - nedal sa presvedčiť.
"Potom čo to bolo?" - začal som už aj ja nad tým uvažovať.
"Neviem. Ale je to čudné?"
"Aj mne sa to zdalo byť nepochopiteľné. Že by to bolo nejaké znamene?"
Nepoznal som správnu odpoveď na susedovu ptázku.
"Aké by to, podľa teba, mohlo byť znamenie?" - spýtal som sa.
"Čože ja viem? Možno práve od Boha alebo od ufónov."
"Myslíš?" - zamyslel sa sused. - "Prečo by to Boh robil? Ak niečo proti nám má, mohol by nám to povedať rovno a nie búchať dverami po celom svete."
Dal som susedovi za pravdu.
"Dobre hovoríš. Prečo by nám to nepovedal rovno? Možno... Možno nevie rozprávať."
"Myslíš, že Boh nevie rozprávať?" - zapochyboval sused.
"Rozprávať možno vie, ale inou rečou, ktorú my nepoznáme. Buchnutie dverami by mohlo znamenať, že sa hnevá."
Sused teraz so mnou súhlasil.
"To bude určite pravda! Moja stará, keď je nafučaná, tiež búcha všetkými dverami, ktoré jej prídu pod ruku."
"Robí to aj moja stará, robia to všetky ženy."
"No vidíš! Možno to nebude znamenie ani od Boha, ani od ufónov. To ženy celého sveta sa spojili a dávajú nám znamenie, že nás už majú plné zuby.""Presne ako hovoríš. My muži to nemôžeme nechať bez povšimnutia. Musíme sa tiež spojiť a dať ženám znamenie."
"Aké znamenie máš na mysli?"
"Musíme dať ženám znamenie, že sa ich nebojíme."
"Ako to chceš urobiť?"
"Tak, ako vždy, keď ženy začnú búchať dverami."
"Nerozumiem, čo máme urobiť?"
Chcel som, aby sused sám prišiel na správnu odpoveď.
" Čo urobíš, keď je tvoja stará nafučaná a trieska dverami v celom dome?"
"To je somarina! Ja ženu predsa nikdy nebijem."
"Nechcem aby sme ženy bili. Len si spomeň, čo urobíš, keď ti stará lezie na nervy."
"Ako som povedal, biť ju nebijem. Zoberiem si širák a idem do šenku.... "
"...medzi chlapov na pivo!" - doplnil som ho.
To už svitlo aj susedovi.
"Človeče, ty máš svätú pravdu. Odpoveď na trieskanie dverí ženami, je odchod chlapov do šenku."
"Čo je teda našou povinosťou, keď naokolo všade búchajú dvere?"
"No predsa - či chceme, či nechceme - my to musíme ísť riešiť do šenku!"
"Tak poďme, lebo inak sa z toho problému zbláznime."
