Ako by to bolo, keby som v súvislosti s mojim bratom Tiborom nespomenul takú športovú disciplínu, akou sú kartárske hry. Mám na mysli hlavne "šnopser" a "dzuráka"! Mariáš sa v našej rodine vôbec nikdy nehrával. Vždy, keď sme sa nejakou šťastnou náhodou v lete cez prázdniny všetci traja bratia aj s rodinami zišli doma v Častej, urobili sme si v záhrade pod stromami provizórny kartársky stôl a hrali sme od jedného jedla k druhému, od rána do večera. Tibor obohatil kartársku terminológiu o množstvo nových výrazov: "moskva" bola myslená červená karta, "psačá okrasa" boli gule, žalude zasa "žrádlo pre svyne", zelené "lypový čaj" alebo "špenát".
Musím však povedať, že Tibor v kartách švindľoval dvakrát toľko, koľko sa dalo.
- Švyndluješ jako nejaký švyndler! - vykričali sme ho, keď sme ho prichytili.Tibor sa však bránil.
- Čó?! Já že švyndlujem? Že vám jazyk nevypadne z hrdla? Jak ste na to došly? Šak aby sem móhol švyndluvat, to by sem to mosél vedzet hrát! Panenka Máryja častofská, takto mna, svatého človeka obvynyt! Že vám neny hanba! - obviňoval nás z nečestných úmyslov a už sa snažil šikovno zbaviť ďalšej nepohodlnej karty.
- Zasek švyndluješ! - odhalil som ho.
- Kuknyme sa, jak sy na to došól, lebo som sy to any nefšymól. Ale to tá mojá pravá ruka, - priznal sa konečne, i keď iba čiastočne, - kuknyte sa na mojú lavú ruku, tá nyšt, len karty držý. A tá pravá, jako keby nebola any mojá. Jéjdanenko, čo by ze mna bolo, keby som téj pravéj ruky nemál, hádam aj farárom by som móhol byt. Len, pravda, jak by som sa z jednu ruku modlýl? Šak by som sa mosél prežehnávat z lavú a potom by som zasek nemál jako ruky zepat.
- Daly by cy drevenú.
- To sy brat, že by sy scél, aby som mál jednu ruku drevenú?
- Lepšá drevená, jako žádna.
- A výš, že móžeš mat aj pravdu? - zazdalo sa naraz čosi Tibrovi. - Lebo zasek, na druhéj strane, keby som sa z nékym o néčo hádal, móhol by som mu povedat, že strčým ruku do ohna, ket to neny pravda.
- To by cy ruka skoro zhorela! - smiali sme sa mu.
- Šak tých rúk by som sy móhol vystrúhat aj nékolko.
A hneď aj vstal, aby nám predviedol niekoľko praktických ukážok s využívaním drevenej ruky. Pravá ruka sa mu hompáľala vedľa tela, ako by naozaj bola drevená. Tak si ju chytil ľavou rukou a prsty "drevenej ruky" si prichytil zubami.
- Aby sa cy na néj nevylomyly zuby? - smiali sme sa mu.
- Čo sy povedál? - robil sa aj hluchý, pričom mu drevená ruka vypadla z úst, hompáľala sa mu teraz až skoro pri zemi.
- Vystrúhal sy sy jú nejakú dlhú.
Pozrel sa na ruku, priložil ju na porovnanie k ľavej ruke, ktorá naozaj vyzerala o dĺžku dlane kratšia.
- Výš, že móžeš mat aj pravdu? Mosým to trochu zrovnat.
Položil si svoju "drevenú ruku" na drevený náton, na ktorom sme drevo rúbali, zobral sekeru a fingoval useknutie ruky. Šikovne sa naklonil k narúbaným polienkam, schytil jedno do useknutej ruky a zatiahol ju do rukáva tak, že z nej trčalo iba polienko.
-Čo povýš? Ščúlek by to aj móhlo byt akurát. Dĺžka by sedzela a do ohna jú móžem též strčyt. Ale čo je hlavné, nyšt sa s nú nedá robyt! To sa my najvác lúby.Tušym sy useknem aj tú druhú.
A už schmatol do ľavej ruky druhé polienko a vedľa pokriveného tela sa mu hompálali obe ruky ako drevené. Zrazu si polienka dal pred oči, zaklopkal polienkom o polienko.
- Ščúl nech my večér négdo v šenku pový: strč my prst do rycy, nech sa cy v hlave rozsvýcy!
(Pokračovanie v utorok o týždeň).
