Raz ho boleli zuby, obrátil sa s naliehavou prosbou k mohutnému buku.
- Prosím tě, strome, nemóžeš ma zbavyt téj strašlyvéj bolescy? Šak ma to bolý už try dny a ket my to neprestane, budem moset spáchat sebevraždu alebo ýt k dochtorovy.
Prosba naozaj pomohla. Kým prišiel Tibor domov, zuby ho neboleli. Pretože pri tej bolesti toho veľa nenajedol, mal hlad. No len čo zahryzol do chleba, zareval od bolesti, bolesť zubov sa obnovila v ešte väčšej intenzite. Okamžite sa vrátil do lesa k stromu s výčitkami.
- To mám umret od hladu? Šak ket sy ma zbavýl bolescy, prečo sy to nespravýl hnet tak, aby sem sa móhol aj najest?
Na začudovanie, bolesť zubov sa opäť stratila a neobjavila sa ani pri jedení. Čím viac sa Tibor zbližoval s prírodou, tým viac jej rozumel a príroda rozumela jemu.
Raz sa Tibor vybral na svoju obvyklú túru a hneď za Adamovom stretol v lese skupinu malých žiačikov aj s pani učiteľkou. Žiaci boli príliš hluční, naháňali sa pomedzi stromy, vykrikovali jeden cez druhého. Pani učiteľku to hnevalo. V snahe skrotiť ich, rozrevala sa na deti tak silno, ako len dlhoročné učiteľky vedia.
- Děcka, neřvěte tady v lese jako zvěř!
Tibor sa pri skupinke zastavil, prihovoril sa k deťom i k pani učiteľke.
- Děcka, vaše pani učitelka vám neradí dobře. Naopak, chovejte se v lese jako zvěř.
Pani učiteľka s deťmi stíchli, pozerali na Tibora ako na blázna.
- Ano, chovejte se v lese jako divá zvěř. – pokračoval Tibor. – Poslouchejte! No poslouchejte!
Deti sa započúvali do ticha v lese.
- Slyšíte, že by zvěř řvala jako vy? Neslyšíte, protože zveř v lese zásadně neřve. Tak se taky tak chovejte a v lese nehulákajte jako lidi. Sbohem! – odzdravil Tibor a pobral sa ďalej do lesa.
Prekvapené deti nechal s pani učiteľkou. Pochopili. Správali sa v lese potom veľmi ticho. A pani učiteľka neskôr pozvala Tibora na besedu s deťmi. Tibor im rozprával o krásnej prírode v okolí Adamova. No o svojom vzťahu k práci taktne a pedagogicky pomlčal...
