Na oplátku mi Jožo Hanúsek vyrozprával zaujimavú skutočnosť o ňom.
- Pohrali a povystrájali sme toho kedysi v Pezinku až-až. Tibor mal veľký herecký talent. On vlastne stále hral, stále potreboval divákov a chvíľu nevydržal, aby si nejakých nenašiel. Bola s ním veľká sranda. Raz sa stavil, že sa v Pezinku, na pravé poľudnie, uprostred námestia, pod májkou - s prepáčením - vyserie. Samozrejme, že stávku vyhral. Pre srandu by bol býval ochotný a schopný hocičoho. Dohodli sme sa, že spolu pôjdeme skúsiť šťastie na herecké skúšky do Bratislavy. Obaja sme veľmi dobre dopadli, Tibor pred komisiou exceloval. Rehotali sa všetci, len sa tak za bruchá chytali. Za päť minút tam predviedol dvadsať ľudských typov. Ani neviem, ako to robil. On, keď chcel, tak bol dlhý, potom zase malý, chudý, tlstý, všetky zmeny robil v sekunde. Tibor ale odmietol nastúpiť na hereckú školu. Vravel, že mu stačí vedomie, že skúšky urobil. Škoda, že sa nedal na hereckú dráhu. Asi futbal bol pre neho oveľa príťažlivejší.
Herecký talent Tiborovi rozhodne ostal až do konca života. Mal príjemný hlas a vedel krásne recitovť verše. Pamätám si, že mi jednu peknú básničku recitoval spamäti. Našiel som ju po jeho smrti medzi vecami, ktoré mal rád. Na vytrhnutom liste zo zošita boli verše napísané ženskou rukou.
Povídej mi
Povídej
PoslouchámTě ráda
Povídej mi třebas o jablíčku k nakousnutí
Povídej
Poslouchám Tě ráda
Třebas o tom
Jak jsi vyloupil pastuší tobolku a přistihl Tě vítr
A nebo mi povídej jak jsem šla k Tobě tajně a bosky
Už se počínalo šeřit
Pramínek světla prosakoval
zpode dvěří....
Už mi nepovídej nic
Zhasni
V malebnej dolinke, ktorá vedie k opustenému Tiborovmu bungalovu, zelenie sa celá stráň mladých stromkov: smrčky, jedličky, verpánky. Možno ich je viac ako tisíc. Všetky zasadil Tibor – človek, ktorý nenávidel prácu. Zdarma, len tak, pre svoju radosť a asi aj pre radosť ostatných známych i neznámych ľudí. Poprosil svojich priateľov lesákov, aby mu tam pripravili sadenice a on postupne vysadil stromkami celú stráň. Raz mi dal malú sadeničku jedličky. Zasadili som si ju v Bratislave do kvetináča na balkóne. Ujala sa a utešene rástla. Vždy na Vianoce som ju vyzdobil elektrickými sviečočkami.
Mal som o jedličku starosť do budúcnosti. Rok čo rok bola väčšia, stále sme vymieňali kvetináče za väčšie. Vravel som si, že nemôže ostať na večnosť na balkóne, musím jej nájsť nejaké pekné miesto v prírode, aby sa mohla slobodne rozvíjať. To miesto som našiel pri Tiborovom hrobe v Lučatíne. Pochovali si ho tam jeho tri dcéry z prvého manželstva. Jedlička na Horehroní ho bude spájať s adamovskými krásnymi lesmi, ktoré mal tak rád.
Nakoniec mi dovolte zakončiť veršami z veršov, ktoré rád čítal. Ako by boli napísané pre spomienku na Tibora a na jeho bungalov.
Opuštěný dům
Teď stěny holé jsou a bílé,
domem provívá chlad,
kdos´ šťastné prožíval tu chvíle,
dnes mravenci tu mají hlad.
V krbu oheň píseň zpíval,
nepoznal tu stínu klam,
v knize veršík tiše dřímal
a Tajemný tu četl sám.
Dům zahalil teď mlhy plášť,
snad navždy zůstal opuštěn,
že mezi lidmi vládne zášť.
Břízy domku šumí rekviem......
