No, keby vás to predsa len zaujímalo, musel by som pravdivo povedať, že veľa ľudí sa má oveľa horšie ako ja. Na druhej strane, len málo ľudí sa má lepšie ako ja. Ako napríklad, moja žena. I keď, ani to nemusí byť pravda. Keď sa ma raz ktosi do telefónu spýtal, ako sa má moja žena, odpovedal som za ňu, že dobre. Ona to počula a keď som skončil telefonát, spýtala sa ma, že ako to ja môžem vedieť, ako sa ona má. To je tiež pravda.
Kto sa teda môže mať lepšie ako ja? Že by to bol pápež? Keď kýchne, pol sveta mu zaželá: "Na zdravie!" Ale zasa druhá polovička povie: "Dobre mu tak!" Keď kýchnem ja, obe polovičky sveta sa to ani nedozvedia a keby aj, bolo by im to jedno.
Ja, pre môj pocit šťastia potrebujem stretať priateľov. Nemusia ma mať radi, no musím cítiť z nich, že oni sú radi z toho, že ma stretli. Tak, ako sa z toho vždy teším aj ja.
Zdravie - to je dosť dôležitá podmienka šťastia! No nesmiete pri tom zomierať od hladu. Nie je príjemné zomierať zdravý. Čiže, nejaké to bohatstvo k šťastiu pomáha, a dosť výdatne. Musíte niečo vlastniť, aby ste za výmenu toho, čo máte dostali to, čo potrebujete. Ak nemáte nič na výmenu, tak potom aspoň tých pár peniažkov, ktoré sa síce nedajú zjesť, ale pri výmene tovarov sú všeobecne akceptované.
Aké-také zdravie mám. Mám aj dosť priateľov, čo ma vedia mať úprimne rád. Určite je ich najmenej tisíc. Približne s toľkými sa zvyknem aspoň raz do roka stretnúť. Možno je ich ešte trošku viac, pretože s niektorými sa stretnem až po niekoľkých rokoch.
Aké-také peniažky mám, je teda čosi aj na výmenu. Našťastie, nemám vlohy pre podnikanie, lebo v takom prípade by mi to nestačilo.
Čo ma robí šťastným je môj život so všetkým, čo v ňom zatiaľ bolo. Každý rok v ňom prichádzala jar s rozkvitnutými stromami, lúkami, horúce letá, zlatisté jesene, čisto bielo zasnežené zimy, nádherné detstvo, vzrušujúca mladosť, prvé lásky, i tá posledná, ktorá trvá doteraz, úspechy i neúspechy v zrelom veku, podrazy i pomocné ruky...
Teraz som si spomenul, že predsa len mi čosi chýba. V čase môjho detstva, za teplých letných podvečerov naši rodičia sedeli na lavičkách pred domom, rozprávali všetky možné i nemožné historky, skutočné i neskutočné a počúvali, ako sme my, deti spievali pesničky. Tie pesničky mi chýbajú...
Ale nešťastný preto nie som. Tu, pri počítači naľavo, mám elektrický organ. Kedykoľvek sa mi zachce, nasadím si veľké slúchadlá, navolím si chrámový organ a na "plný plyn" si niečo, čo ma napadne, zahrám. Nikto ma nepočuje, pretože často je už ďaleko po polnoci. Učešem si tak myšlienky a šťastný idem spať.
Dobrú noc... Dobré ráno... Dobrý deň... (Komu ako...)
Klikni na obrázok, niečo Ti povie.
