ĆAS TVORIVOSTI
Dĺžka dňa je veľmi relatívna v závislosti na veku človeka.
Našiel som vzorec pre výpočet relatívneho pocitu dĺžky času,
využiteľného pre tvorivú činnosť.
Ideálna dĺžka dňa je pre človeka vo veku 24 rokov,
lebo
A (24 hodin) / B (24 rokov) = C (1 deň)
Teda tvorivý deň = skutočný deň.
V penzijnom veku je to už horšie,
lebo
zatiaľ čo deň A má v skutočnosti stále 24 hodín
vek B je oveľa väčší, dajme tomu 72 rokov,
A(24)/B(72) = C (0.33333333)
Čiže deň vo veku 72 rokov ma iba tretinovú dlžku dňa z čias,
kedy sme mali 24 rokov.
Preto v jednom dni spíme, na druhý deň jeme a tretí deň strávime na záchode.
Jednoducho - nestíhame!
Pre dieťa, ktoré má iba 1 rok, je to zasa naopak.
A (24 hodin) / B (1 rok) = C (24 dní)
Ročné dieťa má teda pocit, že deň trvá takmer jeden mesiac,
preto musí viackrát za deň jesť, viackrát kakať a častejšie spať.
***
ČAS NUDY
Všetko je inak vo chvíli, keď človeku na tomto svete je dlhá chvíľa.
Vtedy treba použiť iný vzorec pre výpočet relatívneho pocitu o dĺžke času.
Ideálne by bolo za A dosadzovať skutočný vek, akého sa dožijeme.
Keďže to nikto nevie, môžeme predpokladať a vychádzať z toho,
že budeme žiť prinajmenšom 100 rokov.
Vtedy
A (100 rokov) / B (vek) = C (dĺžka nudy v storočiach)
Teda, ak má niekto 72 rokov
A (100 rokov) / B (72 rokov) = 1.388889xA (cca 138,8 rokov)
V takom pripade má človek pocit, že sa čas vlečie
a že má pred sebou takmer toľko rokov života, koľko ich už prežil.
Od jedného zážitku k druhému ubehne toľko času,
že si tie minulé ani nepamätá.
Jedoročné dieťatko to má z nás ďaleko najlepšie.
A (100 rokov) / B (1 rok) = 100 (10000 rokov)
Ono teda v pocite vychádza z toho, že sa dožije 10000 rokov.
Schválne, skúste sa na to takého jednoročiaka opýtať.
Končím s touto vedeckou úvahou,
lebo v iných krajinách na takéto výpočty premrhajú pol života
a druhú polovičku života strávia tým, že míňajú peniaze,
ktoré za výpočty zarobili.
