reklama

"DONFOVICA"

Za vojny a krátko po vojne v mojej rodnej Častej nebolo veľa automobilov. Možno dva - tri. V lete sme sa vyvaľovali na asfaltke, bolo na nej príjemné teplúčko. Každé auto, ktoré prešlo cez dedinu, sme počuli z ďaleka. Mali sme dosť času, aby sme sa stiahli za okraj cesty. A keď auto prešlo, ležali sme na ceste skôr, než zanikol zvuk jeho hlučného motora. „Donfovica“, to bolo niečo iné...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (34)

 Donfovica nebola slivovica. Bol to dvojtaktový naftový motor, ktorého vlastníkom boli iba strýco Kunetka. Neviem, čo strýco celý rok robili, lebo bývali na opačnom konci mestečka. Ale keď prišiel čas žatvy, vídavali sme strýca Kunetku každý deň. Lebo okrem donfovice mali strýco aj mláťačku. Okolo nás sa chodilo do polí a keď kone, či voly ťahali okolo nás mláťačku i s donfovicou, to už sme mali prázdniny a dosť času byť neustále pri mláťačke a obdivovať prácu chlapov i žien pri mlátení zbožia.

 No skôr, ako sa začalo mlátiť, najdôležitejším človekom boli práve strýco Kunetka. Nebolo jednoduché postaviť mláťačku tak, aby všetko mohlo fungovať podľa potreby, aby sa náhodou neprevrátila, aby pevne stála na zemi. Dôležité bolo postaviť voči mláťačke presne aj donfovicu, bez nej by mláťačka nebola k ničomu. Chlapi bez slova počúvali takmer vojenské povely strýca Kunetku.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 A keď konečne bolo všetko na mieste tak, ako bolo treba, prišli dva najťažšie úkony, ktoré museli urobiť strýco sám – naštartovať donfovicu a následne nahodiť remeň, ktorou sa hnacia sila motora prenášala na mláťačku. Štartovanie motora nebola ľahká vec. Mnohokrát bolo treba zatočiť železnou kľukou, kým motor konečne naskočil. Na začiatku to mohli skúšať aj ostatní chlapi, ale keď už to vyzeralo, že sa donfovica konečne ide rozbehnúť, zobrali kľuku strýco Kunetka. Vzrastom boli malý, ale silu mali za troch. Keď to vzali do rúk, tak mocne zatočili kľukou, že keby ich bol chcel motor kopnúť, hádam by boli udržali aj tú kľuku. No kľuku bolo treba pustiť, lebo inak by nepozornosť štartéra mohla byť kruto odmenená úderom kľuky po rukách, či po prstoch. Tu si strýco dali vždy pozor, pretože ruky, ale hlavne prsty si museli chrániť pre ďalší úkon.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Pri nahadzovaní remeňa sme nielen my, deti museli odísť do bezpečnej vzdialenosti, ale aj ženy a ostatní chlapi, lebo remeň mohol okrem dobrej roboty narobiť aj riadnu šarapatu. To keď sa vyšmykol z hnacieho kolesa, alebo – nedajbože – keď sa roztrhol. Najväčšie nebezpečenstvo však hrozilo samotnému strýcovi Kunetkovi. Najskôr zavesili široký remeň na veľlké hnacie koleso mláťačky. Potom si prehodili remeň cez plece, napľuli si do dlaní a naťahovali ho k „donfovici“. Tam si remeň vzali do rúk a za chodu motora ho museli nahodiť na hnacie koleso donfovice, ktoré v tom čase už bežalo na plné obrátky, aby plný záber mláťačky motor neudusil. Obyčajne sa to na prvý raz nepodarilo. Hoci sa po pokuse donfovica víťazoslávne rozhučala, z diaľky sme dobre počuli, ako strýco zahrešili a sprostými slovami časťovali remeň, donfovicu i mláťačku. Keď sa im to na druhý, či tretí raz konečne podarilo, s víťazoslávnym úsmevom sa otočili na nás prizerajúcich a otrčili proti nám svoje zaolejované a mozoľnaté dlane, aby sme si všimli, že im krv z rúk netečie. No ich prsty hovorili aj o tom, že snáď iba tri z nich mali potrebnú dĺžku, pretože po iné roky neboli strýco vždy taký úspešný a sem tam sa niektorý článok z ich prstov dostal aj do odpadkov. Doktor Lamoš dokázal všeličo, no v tom čase nebol až taký zručný, aby prsty, špinavé od oleja, opäť prišil tam, kam patrili.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Potom už mohlo začať mlátenie. Vozy privážali plné fúry obylia, mocní chlapy ich z voza vidlami podávali chlapom pri bubne tí ich zbavovali slamných povriesel a podávali zasa chlapovi, ktorý krmil nimi mláťačku. Na boku už boli pripravené vrecia, do ktorých padalo vymlátené obylie. Vymlátenú slamu vypľúvala mláťačka na elevátor a ten zasa na plochu, určenú pre stoh. Tam stáli chlapi s vidlami a aj my, deti. Slama padala na nás a našou úlohou bolo dobre po nej skákať, aby sme z nej pripravili pevný základ pre mohutný stoh. Bolo pri tom plno smiechu a radosti. Čo už mohlo byť lepšou zábavou pre naše letné pázdniny. Navyše, keď prišla obedná prestávka, a my sme za našu „prácu“ dostali polievku a nejaký ten tvarohový, či makový lokeš alebo smotankový osúch. My sme to zapili chladnou vodou, chlapi a ženy pivom, či vínkom. Víno však mohli piť len tí, čo nepracovali pri bubni. Tam by to pre nich mohlo byť nebezpečné.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 No, čo ja pamätám, okrem strýca Kunetku pri letnom mlátení nikoho nepostihol nebezpečný úraz.

Stará "donfovica" v práci
Stará "donfovica" v práci 

Stará "donfovica" v práci (ilustračné foto).

Marián Minárik-Častovský

Marián Minárik-Častovský

Bloger 
  • Počet článkov:  279
  •  | 
  • Páči sa:  4x

Narodil som sa 25.marca 1939 v Častej ako večný optimista. Hoci som len obyčajný smrteľník, páči sa mi to, čo pánu Bohu: rastliny, kvetiny, zvieratá, ryby, vtáky, ľudia, lúky, stromy, zem, skaly, hory, oblaky, hviezdy, mesiac, slnko, voda, vzduch... Ja viem, je toho veľa, ale takí sme už my – optimisti. Zo všetkého však najkrajšia je žena. Tá sa pánu Bohu podarila k jeho vrcholnej spokojnosti. Potom už prestal tvoriť, celú nedeľu odpočíval a kochal sa pohľadom na jej krásu..... Zoznam autorových rubrík:  Historky spod Častovskej vežePoviedkyMoja poéziaÚvahySpomienkyMyšlienkyNedeľná chvíľka poézieNapadlo miMinipríbehyMoja rodná ČastáNeznáme objektyPríbeh s fotografiamiVýpisky z k níhŠperkyZ ciest po zemskej guliSpravodajstvo pod čiarou

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu