-Irmula, pod sem blýžej, néčo ci scem pošuškat.
Irmula sa poobzerala hore dolu po ulici.
-Prečo by si mala šuškat? Šak já nygdze nykeho nevidzím.
-Daj pokoj! – zahriakla ju Angela a hneď pokračovala. – Na Štefanovej ked na jedném konci dzedziny kýchneš, tak na druhém ci hned odpovedzá: Skap!
-Máš pravdu. Minule som starému na dvore povedzela, aby nalél capovi a sused cez múr kričál, aby nalél aj jemu.
-A čo? Nalél mu? – bola zvedavá Angela.
-Nalél, čo by mu nenalél. Ale sused mu to hned vyšustol naspátek s tým, že vodu nepije, že to móže nalét našému capovi.
-Ten tvój mu nalél teda vodu?
-Ná čo si si myslela, že mu naleje víno alebo slyvovicu?
-Alebo pivo! Šak capi pijú jak chlapi.
-Svatá pravda! – potvrdila Irmula a hneď aj pokračovala. – Ale ma nenapínaj tolko?
-Já, že ca napínam? Možná si néčo zedla. Prečo by som mala byt temu já na vine, že ca néčo napína?
-Šak si mi scela néčo pošuškat! Tak mi to pošuškaj, lebo nevím, čo by si ty móhla vedzet, čo by som já ešče nevedzela.
-Aha, už si spomínam! – Angela sa poobzerala hore dolu po dedine, stíšila hlas a pokračovala. – Já ci to teda povím. Ale...
Irmula je prerušila.
-Počkaj! Nečujem ca!Mosím si vytáhnut vatu z uší.
Irmula si spod šatky vytiahla veľké chuchvalce vaty.
Angela sa čuduje.
-Bóóóže! Načo si jéj tam tolko cpeš?
-Ále, po obedze ma nékedy chycá také drýmoty, že mi hlava padne na stól jak kamen, až ma z teho uši bolá.
-Nehovor! – čuduje sa Angela.
-Já nebudem hovorit, ale ty hovor, lebo už ca očujem.
-Čo som ci to len scela...? – nevie si spomenúť Angela.
Irmula je z toho rozčúlená.
-Asnad mi nesceš povedzet, že si to zabudla?
-Už to vím! Do Potravín dostaly klince.
-Somarina! Angela, toto si mi predsa nepotrebuvala šuškat!
-Šuškat hovoríš? Potom je to néčo inšé! Ale to ci hovorím, nesmíš ma vyzradzit.
-Kemu to nesmím vyzradzit?
-Hlavne mojému starému.
-Ten mi móže byt rovnako ukradnutý, jako ten mój!
-Já ci to teda povím!
-Hovor, hovor!
Angela sa priblíži až k uchu Irmuli a chrčí jej do ucha.
-Výš ty, čo o tebe povedzél mój starý?
Irmula sa ostro pozrela Angele do očí.
-To ci povím, to by ma velyce zaujímalo.
-Já ci to teda povím!
-Hovor, hovor, ale pocycho. Nemosí to očut celá Štefanová. Čo teda o mne hovorí?
-Že si obyčajná klebetná ježibaba.
Irmula znova ostro pozrela Angele do očí.
-Toto o mne povedzél?
Angela nemo, no výrazne prikývne hlavou, aby svoj výrok odsúhlasila.
Irmula nemohla uveriť.
-Že som ježibaba?
-Predstav si!
-Obyčajná?
-A ešče k temu klebetná!
-Tak ešče aj klebetná! – neverila Irmula vlastným ušiam.
-Predstav si!
-Povedz mi, Angela, čo povedzél o tebe?
-To isté! – významne dodala Angela.
-Je to chmulo!
-Sprostý chmulo! – pridupľovala Angela.
-A ešče k temu aj chrapún!
-Irmula, nemala by som to hovorit, je to mój starý, ale to je to správne slovo, kerým si uderila klynec po hlavičke. Je to chrapún, lebo si nevíš predstavit, jako ón v noci chrápe!
-Nepovedz! Jako?
-Normálne si lehne a tak, jak leží, tak aj chrápe!
-Hovado! Tak ón chrápe a o mne bude každej krave vyprávat, že som klebetná ježibaba!
-No vidzíš! Svatá pravda!
Irmula teraz nepochopila.
-Čo je svatá pravda?
-No to, že chrápe jak nejaký chrapún a trvdzí o nás, že zme klebetné ježibaby.
-Máš pravdu Angela, je to rovnaká hnusoba jako ten mój!
-Čo? Aj ón chrápe?
-Né, mój starý neny chrapún, len hnusoba, lebo o mne vypráva, že som klebetná bosorka!
-Já vím, lebo aj o mne to vypráva.
-Aj o tebe? – zarazila sa Irmula. – Mne o tebe nyšt nehovoríl.
-Lebo je charakter.
Táto poznámka bola pre Irmulu smiešna.
-Mój starý že je charakter? Dovol aby som sa zasmála. Ha,ha,ha!
Angela však nechce zmeniť svoj názor.
-Ano, je to charakter! Myslý si, že som klebetná bosorka, ale nevešá to každej koze na nos. A to je u mna charakter! Má svój názor, ale neotravuje s ným celú dzedzinu!
-Čó? Ten, že neotravuje? Mala by si k nám print, ked je chladno a neluftujeme! Smrad jeden smradlavý!
Angela musí teraz s Irmulou súhlasiť.
-Punklicht tak, jako ten mój! Kadze chodzí, tadze smrdzí!
-Úfam, aj tebe to vadzí?
-Strašne! Ale to ci hovorím, Irmula, já to tak nenechám!
-Čo sceš procivá temu robit?
-Uvidzíš! Vrazím do teho dve-tri stofky, pójdem do Častéj k holyčke, nechám sa ostrihat aj oholyt, nahodzím frizúru a klofnem si nejakého druhého chlapa! Tak!
-To ci povím, Angela, to neny zlý nápad. Ale povedz mi, jak sa straseš teho prvého?
-Ná nyjako!
-Jak to? – nechápala Irmula.
-Nebude treba sa ho zbavuvat. Ten bude zarábat! Z néčeho predsa mosíme žit! Mosím mat nejakú socijálnu istotu! Víš? Já mu operem, opiglujem, navarím, porádek porobím, obstarám nákupy, pozametám, sceny vylýčím, zajácof nakŕmim, capovi nakosím a ten chmulo starý any si nevšimne, že ho nenávidzím!
Irmula s obdivom pozrela na Angelu.
-Teda Angela! Ty si ale intelygencija! To je rafinuvané jak cuker z trnafského cukrovaru!
-Ná né? Maly by zme ít na to!
-Máš svatý recht! Alespon oholyt by zme sa maly!
Angela s Irmulou vykročili spoločným krokom. Hlavy mali vztýčené ako emancipované ženy, ktoré práve zhodili z krku otrokárske jarmo stredoveku. Už len cigaretku si zapáliť! Ale to ich nenapadlo.
