Starší ľudia, čo možno aj nemajú sluch celkom v poriadku, radi by počúvali mladších, no komunikácia akosi viazne. Mladí si zväčša zakryjú uši slúchadlami a okolitý svet pre nich nejestvuje. Keď sa v nejakej čakárni stretnú dvaja starší ľudia, obyčajne prehodia medzi sebou pár slov a niekedy sa z toho rozvinie rozhovor, ktorý ich obohatí o sprostredkované zážitky alebo poznatky.
Som síce starší, ale aj ja nosím pri sebe vždy malý nenápadný prehrávač, aby som si mohol v prípade nudy vypočuť správy z rozhlasu, či nejakú hru alebo rozprávanie múdrych ľudí, ale i hudbu, či lekciu angličtiny. No vždy som v strehu, či nie je niekto v mojej blízkosti, koho by potešila možnosť rozhovoru.
Jednu mrazivú noc som vo Zvolene čakal na neskorý nočný autobus do Bratislavy. Krátil som si čas chodením a počúvaním nahrávky divadelnej veselohry „Husári“ s Werichom a Horníčkom v hlavných postavách. Na lavičke spal muž, naobliekaný v niekoľkých vrstvách teplákov a kabátov. Pozoroval som ho, lebo som mal o neho strach, aby tam nezamrzol. Ale kým spal, nebudil som ho.
Až po polhodine som videl, ako sa posadil. Prišiel som k nemu a spýtal som sa ho, či môže v takej zime spať. Odpovedal mi, že si naobliekal na seba všetko, čo doma mal. Na moju ďalšiu otázku, kam cestuje, odpovedal, vraj nikam, musí tu iba vydržať do rána a potom pôjde domov. Prekvapilo ma, že má domov a spí v zime na lavičke. Priznal sa, že ráno prídu pre jeho syna policajti a on sa nechce na to pozerať...
Vyrozprával mi všetky svoje starosti a bôle, ktorými ho trápi jeho nepodarený syn. Vie, že patrí do väzenia, no bolo by to pre neho osobne ťažké, keby videl na vlastné oči, ako mu policajti nasadzujú putá a odvážajú ho preč...
Čo k tomu dodať? Polhodinový rozhovor s tým mužom ma obohatil o jeden životný román, ktorý nikto nenapíše. Keď prišiel môj autobus, zaželal mi dobrú cestu, ako by ma bol prišiel vyprevadiť...