Ešte pred niekoľkými dňami pomerne teplá a slnečná jeseň sa pýšila svojimi zlatistými farbami. Posledné pľúšte a vetry však pozhadzovali pestrofarebné lístie do chladných a špinavých kaluží. Ostali iba tmavé konáre stromov, vytrčené ako kýpte proti olovenej oblohe. Slnko, len čo vyjde, už sa ponáhľa zmiznúť. Ako sa u nás v Častej vraví: len svitá a mrká. Najradšej by som - ako medveď - zaliezol do nejakého brloha a prespal to šedivé, sychravé a nevľúdne obdobie. Keď si pomyslím, že ešte celý mesiac dni sa budú skracovať, je mi ešte horšie.
Neviem prečo stromy na zimu
vyzliekajú svoj šat.
Ej, veru, nechcel by som s nimi
v jednom rade holý stáť..
Vždy sa však teším na Vianoce. Nie že by to bolo k vôli darčekom. Ja sa teším, že sa už potom začne predlžovať deň. Niekedy mám aj strach, či sa niečo nestane a dni sa budú aj naďalej skracovať. To by bol môj koniec. Veľmi milujem slnko. Môže byť aj zima, aj sneh, len nech slnko svieti.
Nemyslite si, že moje smutné úvahy pramenia z môjho trochu vyššieho veku. Dlhé letné dni som mal vždy radšej, než dlhé zimné noci. Moja nálada sa začne zlepšovať na Vianoce, keď môžem s uľahčením poznamenať:
Na Nový rok o slepačí krok!
Na tri krále o krok dále!
Na Hromnice o skok více!“
Pane Bože! To bude krása, až vyraší prvá tráva! Na čiernych konároch rozkvitnú kvety! Lesom sa bude niesť vôňa konvaliniek, stromy začnú vyžarovať svoju silu. V máji budeme jesť prvé čerešne. Vtedy sa mi chce povedať to, čo povedali v Častej strýčko z Vŕšku:
.„Nékedy si myslým, že by som hádam móhol už aj odent. Ale na druhej strane, any sa mi nesce, lebo šak, krásne je na tej našej Zemi hrbatéj...“
Usmieval som sa na ľudí,
no tvárili sa nevrlo.
Usmial som sa do zrkadla
a to mi úsmev vrátilo...
