Málokto mu povie Leopold Haverl. Každý ho pozná pod jeho kratším menom - Hafi. Keď sme sa zoznámili, tak sme nemali ešte ani tridsať rokov. Ja ako mladý kameraman, on ako mladý herec. Hafi veľa recitoval, bol členom Divadla poézie a ako vynikajúci recitátor bol zapísaný u režisérov i divákov. V roku 1966 na jeseň sme s režisérom Jiřím Svobodom mali spolupracovať na inscenácii z juhoamerického prostredia "Montserat". Montserat bol mladý revolucionár, ktorý nepodľahol žiadnym tvrdým metódam vyšetrovania. Keď sme uvažovali, ktorý z mladých hercov by ho mohol hrať, pozastavili sme sa práve nad jeho menom. Predtým Hafi nehral v inscenáciách žiadnu vážnejšiu rolu ale veľa recitoval. To bol dosť vážny problém, pretože postava Motserata nebola obyčajná úloha, bola to rola titulná. Vedeli sme, že vo vedení dramaturgie narazíme určite na odpor. Aj sa tak stalo. Mali sme však silný argument, ktorý nám veľmi pomohol. Hlavný hrdina totiž v hre tak mlčal, že takmer nepovedal ani slovo. Týmto faktom sa dramaturgia dala prehovoriť. Šéfovia uznali, že ako typ je to dobrý "ksicht", aby sme to teda s ním skúsili. Neuvedomili si, že v poldruhahodinovej inscenácii hlavný hrdina síce takmer neprehovorí, no na druhej strane je neustále v obraze a aj keď mlčí ako skala, o to viac musí hrať očami, tvárou, mimikou, dychom, telom...
My dvaja s režisérom sme mu však verili. Dôležitosť svojej príležitosti si uvedomoval aj Hafi. Neprepočul ani jednu poznámku k svojej hereckej kreácii. Režisér i ja a spolu s nami celý štáb sme cítili, že živé vysielanie dopadlo na výbornú. Svedčili o tom telefonáty takmer okamžite po poslednom titulku živého vysielania. S pocitom dobre vykonanej práce, príjemne unavení, zašli sme si spolu s Hafim na jednu kávu do "Tulipána". Samozrejme, s plným vedomím sme mu úprimne poďakovali za dobrú spoluprácu. Vtedy režisér Jiří Svoboda povedal prorockú vetu: "Hafi, uvidíš, že ty budeš raz v Národnom!" Pamätám sa, ako mu radosťou zažiarili tie jeho malé oči a hneď sa pýtal, čo si dáme na pitie. Viem, že sme si žiaden alkohol vtedy nedali, boli sme aj bez toho dosť unavení.
Vďaka dobrému hodnoteniu celej inscenácie i vynikajúcemu výkonu Hafiho, zakrátko sme od dramaturgie dostali ďalší scenár s pokynom, aby sme zopakovali úspešnú spoluprácu s týmto zaujímavým hercom. Bola to hra "Štyridsiaty prvý". Tu už Hafi nemusel iba vzdychať, vrhať pohľady. A mlčať tu už vôbec nemohol. V hre bolo textu viac ako dosť a rozdelili si ho iba dvaja herci, Hafi a Zdenka Grúberová. Obaja hrali vynikajúco, bol to priam herecký koncert.
Zdenka to mala vtedy ľahké, trvalé angažmán mala v Slovenskom národnom divadle už niekoľko rokov. No netrvalo dlho a Leopold Haverl sa tam v roku 1967 ocitol tiež. Myslím, že plným právom. Patril do vynikajúcej party mladých "dedov". Zvykli sa tak medzi sebou oslovovať Ivan Mistrík, Števo Kvietik, Ivan Rajniak a Leopold Haverl ešte v časoch, keď im nebolo ani štyridsať...
16. februára 2006 v plnom zdraví a v plnom pracovnom nasadení Hafi oslávil priamo na javisku svoje vynikajúce sedemdesiatiny. Neviem, či sa dostane k tomuto blogu, ale aj tak mi dovoľte pozdraviť ho a celkom úprimne mu zaželať, aby sa mu splnilo ešte veľa snov, ktoré by ho urobili trvale šťastným. To mu želá iný nik, ako Marián Minárik...
