Už ako študent som sa zamýšľal nad úkazom, prečo profesori vedia odpoveď na každú otázku a študenti nie. Až som raz na to prišiel... V pracovni známeho historika profesora Marsinu čítal som si študentskú rukopisnú prácu z histórie, v ktorej autor písal, že manželka Přemysla Otakara II. Kunhuta bola dcérou uhorského kráľa Belu IV. Mne sa to akosi nepozdávalo, ale istý som si nebol. Pán profesor - mimochodom živá encyklopédia histórie - sedel za svojim stolom oproti mne, spýtal som sa ho, či to je správne tvrdenie. A on hneď: "Ale kdeže, to bola predsa jeho vnučka, ktorá bola dcérou ruského kniežaťa Rastislava Michajloviča a Belovej dcéry Anny. Bola veľmi krásna... Atď, atď... Informácie sa z pána profesora sypali, ako by sa bol s Kunhutou stretol včera a ona mu všetko sama vyrozprávala.
Vypočul som si zaujímavé rozprávanie a miesto poďakovania som povedal: "Pán profesor, teraz som pochopil, prečo ste taký múdry. Už dlhé roky študentom prednášate a skúšate ich. Študent k vám príde celý roztrasený, lebo vie, že toho viete veľa. Čaká, že mu dáte ťažkú otázku a vy ho prekvapíte úplne jednoduchou otázkou, v ktorom roku prebehla bitka pri Moháči. Študent je zaskočený ľahkou otázkou, vie si spomenúť na všetky podrobnosti, len na ten rok nie. Zrazu si nie je istý ani v storočí. Vy si v duchu stále opakujete rok 1526 a on si v duchu opakuje jediné slovíčko: neviem, neviem, neviem... Keby ste mu desať krát zopakovali nahlas, že to bolo v roku 1526, zapamätal by si to do konca života. Ale že si ten chudák v duchu stále opakuje: neviem, neviem, neviem, tak nakoniec presvedčí sám seba, že naozaj nič nevie a skúšku sa rozhodne opakovať."
Pán profesor sa usmial: "Ále čo, až bude on prednášať svojim študentom, tiež si to bude opakovať."
