Skončil sa vtedy práve môj druhý školský rok štúdia na Škole umeleckého priemyslu. Moja profesorka figurálneho kreslenia, sochárka Alina Ferdinandy sa ma spýtala, či by som v sobotu nemal čas zájsť s ňou do Piešťan, že tam dokončuje modelovanie portrétu národného umelca, básnika Ivana Krasku a že by potrebovala, aby som je tam urobil niekoľko pracovných záberov. Až mi srdce poskočilo. Verše Ivana Krasku som veľmi dôverne poznal z jeho útlej knižočky NOX ET SOLITUDO. Ak ste ju nečítali, vyhľadajte si ju a ponorte sa do Kraskovej krištáľovo čistej poézie. Táto jediná knižočka ktorú vytvoril, vytvorila zasa z neho národného umelca.
1. júla 1956 som sa ocitol zoči-voči nádhernému človekovi o ktorom som si myslel, že snáď na zemi ani nežije, ale vznáša sa niekde na Olympe medzi bohmi. Privítal nás však nesmierne pokojný starší pán s mäkým pohľadom, pokojným hlasom. Najskôr sme museli prijať občerstvenie po ceste, no potom sme sa pobrali k akejsi malej dielničke. Tam bol celý týždeň odstavený stojan s bustou, zabalenou v mokrých jutových handrách, aby modro šedá hlina za týždeň nevyschla.
Nafotografoval som pre moju pani profesorku spústu fotografií, no mne ostali iba tieto dve. Na jednej je ona od chrbta. Nedala si ani plášť, aby sa neušpinila pri práci. Hneď začala modelovať. Že je na fotografii od chrbta, po rokoch mi pripadá akési osudové. Zakrátko ju začala kváriť zlá choroba a v plnej mladosti jej čoskoro aj podľahla. Pripadalo mi to vtedy veľmi kruté a nespravodlivé. Bola vynikajúcou sochárkou i šperkárkou. Jej strieborné kreácie boli jedinečné a na svoju dobu veľmi moderné. Nebola to však jedinečnosť, ktorej by obyčajní ľudia nerozumeli. Jej tvorba sa páčila širokej verejnosti. Myslím, že to isté možno povedať aj o jej portrétnej tvorbe.
Keď sa pán Krasko na záver postavil zoči voči svojej podobe, dlho sa mlčky na bustu pozeral. Neobchádzal ju zo všetkých strán, pozeral sa na ňu ako by sa pozeral do zrkadla. Bol som v napätí asi rovnako, ako autorka. Ani ona nenaliehala, aby sa vyjadril. Po dlhej chvíli však predsa prehovoril.
- Je zaujímavé, pani Alina, že vďaka vám, obyčajná mŕtva hlina je schopná prijať takú vernú moju podobu, ktorá mňa - živého - prežije. A keď ma tu raz už nebude, ľudia práve s ňou budú spájať moju poéziu...
