Rozhovor s vlastným tieňom

 Šiel som raz poľnou cestou. Nikde nebol žiadny strom, aby som si v jeho tieni na chvíľu odpočinul. Aj tak som si sadol na kameň, lebo ma boleli nohy. Slnko mi pražilo do chrbta a ja som si pred sebou všimol môj vlastný tieň.
 -Čo sa tak krčíš? Vari si niečo vyparatil? – spýtal som sa ho.
 -Skrývam sa pred slnkom, jeho svetlo ma ničí, - odpovedal mi tieň.
 -Hm! To je zvláštne, - začal som uvažovať nahlas. – ja som si vždy myslel, že od neho závisí tvoj život. Keby nebolo slnka, nebolo by tieňa.
 -Nie, to nie je tak. Keď sa Slnko stratí za oblakom, vtedy naopak, narastiem do obrovských rozmerov. No keď sa Slnko opäť objaví na oblohe, skrývam sa kde za čo, hoci i za malú slamku.
 -Ty si, vlastne, nikdy nevidel Slnko.
 -Je to tak. A rád by som ho videl. Vedel by som dať za to i svoj život.
 -Tak veľmi túžiš vidieť Slnko?
 -Áno. Ty si videl Slnko? – spýtal sa môj tieň nečakane mňa.
 -Samozrejme! – zamachroval som. Ale hneď som aj skorigoval moju odpoveď. – Vlastne, keď sa to tak vezme, pozrieť sa slnku priamo do tváre, to sa nedá. Nie, priamo do slnka som sa nikdy nepozrel. Zničilo by mi to zrak.
 -Ty si sa nikdy nepozrel do slnka?
 -Nie. Naozaj, nedá sa to.
 -Ja som sa raz pozrel. Bolo to veľmi dávno. Veľmi...
 -A čo? Čo si videl? – bol som zvedavý.
 -Nič. A odvtedy navždy som stratil schopnosť vidieť. Nevidím nič. Preto sa ťa musím stále držať, za tebou sa skrývať pred Slnkom. I keď, tak rád by som sa trošku vyklonil a skúsil ešte raz pozrieť sa mu do tváre.
 -Slnko je ako Boh, - poznamenal som. - Jeho jasnú tvár nikdy nemôžeme zazrieť... A ak odvahu dostaneme a pozrieme sa, zistíme, že žiadnu tvár nemá. Lebo Boh, to je svetlo, teplo, láska, radosť, šťastie...
 -Boh je Slnko?
 -Áno, Slnko je Boh!